V tieni koridy

                                             Časť prvá - Cádiz

Sedela som v autobuse a netrpezlivo čakala na to, kedy konečne uvidím Cádiz. Z rádia znel nový hit tohto leta, La camisa negra. Dovolenka v slnečnej Malage mi začala už pred týždňom, ale zatiaľ som príliš neoddychovala. Celý čas som totiž navštevovala kurzy španielčiny, ktoré som mala v miestnej jazykovej škole každý deň doobeda. Na španielčinu som chodila aj na Slovensku, ale chcela som sa v nej zdokonaliť v prirodzenom prostredí. Milovala som ten jazyk, hispánsku hudbu a kultúru, a aj krajinu, do ktorej som sa opätovne vracala. Vzala som si v práci voľno na dva týždne a pricestovala do Andalúzie, aby som sa naučila komunikovať v španielčine.

Na polícii, kde som pracovala, si cenili už len to, že ovládam angličtinu. Stať sa policajtkou bol môj sen, ale ku klasickej policajnej práci som sa zatiaľ veľmi nedostala. Pracovala som na Odbore poriadkovej polície, kde som mala na starosti hlavne administratívu.

V auguste som však mala prestúpiť na iné oddelenie, od čoho som mala veľké očakávania. Znamenalo by to, že sa konečne stamen pravou policajtkou. Ostávalo ešte niekoľko týždňov a čakanie som si chcela spríjemniť týmto výletom.

Bol víkend, tak som sa rozhodla preskúmať okolité mestá. Aj keď bol Cádiz vzdialený od Malagy až štyri hodiny cesty autobusom, neodradilo ma to. Spolužiačky z kurzu sa vybrali na nákupy do Marbelly, ale ja som dala na svoju intuíciu a rozhodla som sa pre vzdialený staroveký prístav. Toto mesto ma niečím magicky priťahovalo. Cádiz ležal na južnom cípe Španielska, išlo o zaujímavo tvarovaný polostrov, ktorý bol len úzkou časťou pripojený k zvyšku pevniny. A tak som si privstala a o šiestej nasadla na autobus do najstaršieho sídla európskej civilizácie.

Po príchode do mesta som pocítila úžasné zadosťučinenie. Ocitla som sa na slnkom zaliatom polostrove s tritisícročnou históriou. Vytiahla som mapu, ktorú som si pred dovolenkou vytlačila z internetu, a snažila sa nasmerovať svoje kroky do centra. Chvíľu trvalo, kým som sa zorientovala. Pár dní predtým som sa telefonicky pokúšala zarezervovať si hotel, ale bolo to zbytočné. Vraj nezvyknú robiť rezervácie. Povedali mi, aby som len rovno prišla, že určite bude niečo voľné. Bolo mi to čudné, ale až na mieste som pochopila, prečo sa neobávali návalu turistov.

Môj hotel mal výbornú polohu a stál v centre mesta. Na prvý pohľad by však človek ani nezbadal, že sa tam nejaké ubytovacie zariadenie vôbec nachádza. Na hrdzavej bráne visela ošarpaná tabuľa, na ktorej som ledva rozlúštila názov: Pension Inma. Opatrne som otvorila vŕzgajúcu bránu. Ocitla som sa vo dvore, ktorý pripomínal stavenisko – ležala tam hromada piesku a kameniva, niekoľko dosák a kopy haraburdia.

Dokonca som začula zvuky vŕtačky. Penzión bol evidentne v rekonštrukcii. Zamierila som do vchodu oproti, kde som natrafila na ďalšiu odpudivú bránu. Kráčala som hore schodmi a kľučkovala medzi opadanou omietkou, tehlami a doskami.

Na poschodí som opäť zazrela názov Inma. Nesmelo som zazvonila. Zvnútra sa ozval len brechot psa. Mala som zvláštny pocit. Znova som zazvonila. Tentoraz mi už otvorila staršia pani, ktorej som sa pre istotu spýtala, či je hotel v prevádzke.

Zaviedla ma do miniatúrnej izbičky s posteľou a umývadlom, a ukázala mi kúpeľňu na chodbe. Do očí mi udreli opadané kachličky, ale na tú jednu noc to úplne stačilo. Bolo tam všetko, čo som potrebovala. Zložila som si veci, trochu sa opláchla v odpudzujúcej kúpeľni a vybrala som sa na obhliadku mesta.

Neďaleko hotela sa nachádzalo hlavné námestie s dominantou mesta – katedrálou v barokovom slohu. Plánovala som ju navštíviť neskôr. Prešla som popri nej a ocitla som sa v uličke s rozličnými obchodíkmi. Domy mali biele balkóny s balustrádou, okenice a lampy s prekrásnym čiernym kovaním. Blížil sa čas obeda a bola som už dosť hladná. Vstúpila som do jednej menšej krčmičky a objednala som si tortillu de patatas – omeletu so zemiakmi. Našla som si miesto vonku pri malom stolíku pod slnečníkom. Pustila som sa do jedenia omelety a zapíjala som ju tinto verano - červeným vínom s limonádou, ktoré sa stalo počas minulého týždňa mojím obľúbeným nápojom.

Pozrela som sa okolo seba. Slnko dopadalo na priečelia starobylých budov a na chodník, kde sa prechádzali ľudia. Tá jedinečná atmosféra mesta ma napĺňala pocitom šťastia. Cítila som sa skvele. Potom som zaplatila a ponáhľala som sa ďalej, aby som si stihla prezrieť mesto. Prešla som zopár malebných uličiek, pofotila starobylé zákutia, až som natrafila na malú cukráreň na rohu ulice. Už vo výklade ma upútal pestrý výber rozličných dobrôt. Mandľový koláč, cheesecake, palmeras z lístkového cesta v tvare srdiečka, donuty s glazúrovanou polevou, cortadillos de cidra, koláčiky plnené tekvicovým džemom. Hneď som dostala chuť na zopár kúskov. Ale bola som tu kvôli niečomu inému.

„Prosím si marcipán,“ snažila som sa povedať čo najčistejšou španielčinou.

Predavačka mi však evidentne nerozumela.

„Je to sladkosť...,“ pokračovala som vo vysvetľovaní, ale bez úspechu. Predavačka stále nechápala. „Jedáva sa to na Vianoce...“

„Mazapan,“ ozval sa priamo za mojím chrbtom príjemný mužský hlas. Obrátila som sa a za mnou stál mladý pohľadný Španiel.

Milo ma prekvapilo, že mi pomohol práve taký zaujímavý muž.

Predavačka konečne pochopila.

„Sí, mazapan!“ zahlásila veselo, vzápätí sa obrátila a kráčala k policiam na konci miestnosti. Vytiahla odtiaľ malý balíček.

„Gracias,“ usmiala som sa neznámeho.

„Hablas inglese?“ spýtal sa, či hovorím po anglicky. Na to som s potešením prešla do pre mňa istejšej angličtiny.

„To je pre otca, má ho veľmi rád,“ vysvetľovala som svoju nezvyčajnú túžbu po tejto dobrote. Španieli marcipán zvykli jesť len na Vianoce.

„Ja sa zase chystám kúpiť niečo svojej babke,“ usmial sa.

„Áno, majú tu skvelý výber,“ poznamenala som.

„Jedla si už španielske churros? Pozývam ťa,“ zvolal a kývol rukou smerom k voľnému stolíku. Pri pohľade na jeho vysokú postavu a čierne úprimné oči som spontánne zvolala:

„Rada!“

Vzala som si škatuľku marcipánu a neznámy objednal dve porcie tyčiniek z odpaľovaného cesta. Posadili sme sa k stolíku pri okne a pustili sme sa do jedenia.

„Tú výslovnosť asi nepochopím. To isté slovo, mazapan, som použila aj ja a nerozumela mi,“ sťažovala som sa a odhryzla som si zo sladkého pečiva.

Zasmial sa.

„To áno, vyslovovať španielske z nie je jednoduché! Inak, ja som Lucas,“ podal mi ruku, natiahol sa ku mne a dal mi dve pusy na líce.

Španieli sú známi svojou srdečnosťou, pomyslela som si.

„Ja som Laura.“

„Odkiaľ si?“

„Z Bratislavy. Zo Slovenska.“

„V Bratislave som ešte nebol, ale vo Viedni áno.“

„Tak to je na skok,“ prikývla som. „Tiež som tam bola niekoľkokrát.“

Ľudia v zahraničí väčšinou nevedeli, kde je Bratislava a vôbec ju nedávali do súvisu s blízkou Viedňou. Páčilo sa mi, že má prehľad.

„Si odtiaľto?“ odkusla som z chrumkavej tyčinky obalenej v cukre.

„Nie, zo Sevilly, ale študujem v Malage. Mám práve skúškové,“ vzdychol si.

„To je náhoda,“ zvolala som. „Ja mám práve v Malage kurz španielčiny,“ usmiala som sa.

„A čo robíš tu?“ prekvapene sa na mňa pozrel.

„Mala som cez víkend voľno a chcela som vidieť aj iné mestá.“

„To si mala dosť ďaleko,“ poznamenal a zahryzol sa do ďalšej tyčinky. „A prečo práve Cádiz?“

Hral sa s obrúskom vedľa tanierika. Mal veľmi pekné ruky. Opálené, nie prehnane svalnaté, ale pevné.

„Niečo ma sem ťahalo,“ pozrela som na neho.

Jeho prenikavý pohľad tmavých očí ma dostal do pomykova.

„Čítala som, že je to starobylý prístav. Zdalo sa mi to tajomné a romantické. Lákalo ma to,“ sklopila som zrak. Uvedomila som si, že som použila slovo romantické, a obávala som sa, že to vyznelo príliš sentimentálne. „A ty? Čo robíš v Cádize?“

„Prišiel som sem za babkou. Býva tu sama, tak ju občas chodievam navštíviť.“

Páčila sa mi tá predstava starostlivého vnuka, ktorý navštevuje svoju starú mamu a nosí jej sladkosti z cukrárne.

„Ja tiež rada chodím k babke. Ale mám to jednoduchšie, keďže býva v tom istom meste.“

Pozrela som sa na svoj prázdny tanierik a bola som v pokušení objednať si ďalšie churros. Namiesto toho som si však utrela prsty do papierového obrúska. Nebudem to preháňať, na dnes už bolo sladkého dosť.

„Často som sem cestoval na prázdniny. Cádiz mám veľmi rád.“

„Máš tu aj kamarátov?“

„Áno, aj keď sa už rozpŕchli po Španielsku.“

Lucas práve dojedol a servítku položil na prázdny tanier. Začala som sa obávať, že konverzácia skončí spolu s konzumáciou.

Ako keby ma počul, spýtal sa:

„Dáš si ešte niečo?“

Nebola som si istá, či to bolo zo zdvorilosti, alebo či skutočne chcel pokračovať v našom rozhovore.

„Dala by som si kávu,“ rozpačito som sa na neho pozrela. Zdalo sa, že ho moja odpoveď potešila.

Keď nám čašníčka doniesla dve kapučína, Lucas vzal vrecko s cukrom, roztrhol ho, nasypal cukor do šálky a pokračoval:

„A čomu sa venuješ? Študuješ?“

„Nie, už mám po škole. Pracujem.“

Toto bola téma, ktorú som mala najradšej. Sledovať, ako niekto háda moje povolanie, bolo najlepšou časťou rozhovoru.

„Skús si tipnúť kde,“ vyzvala som ho.

„Učiteľka?“ povedal bez zaváhania.

Pokrútila som hlavou a odpila si z kávy.

Šibalsky sa na mňa pozrel.

„Novinárka?“

„Nie.“

„Už viem!“ pokýval sebaisto hlavou. „Modelka!“

Polichotene som sa zasmiala. Cítila som, ako sa začínam červenať.

„No to určite!“ zvolala som. „Ale dám ti nápovedu.“

Lucas napäto počúval a ja som si vychutnávala jeho zvedavý pohľad.

„Nosím uniformu.“

V očiach mu víťazoslávne zasvietilo.

„Letuška!“

„Tesne vedľa. Policajtka,“ pozrela som sa na neho triumfálne.

Lucas sa zatváril prekvapene a obdivne si ma premeral.

„Ale nie, vážne?“

„Hej,“ pokývala som pobavene hlavou.

Užívala som si svojich päť minút slávy. Každý muž, ktorému som povedala, kde pracujem, bol ohromený. Samozrejme, väčšina z nich si predstaví kostým s hlbokým výstrihom, minisukňou a ihličkovými podpätkami. Táto predstava bola dosť vzdialená realite. Naše uniformy boli nepekné a neforemné.

Vtom nás prerušil asi desaťročný chlapec, ktorý pribehol k Lucasovi.

Z jeho reči som pochopila, že si pýtal autogram. Začudovane som sa pozrela na chlapca a potom na neho. Lucas mi vysvetlil, že sa podobá na jedného španielskeho herca. Vraj si ho s ním ľudia často mýlia.

„Banderas už je pristarý a na Noriegu sa určite nepodobáš,“ uťahovala som si z neho.

„Tak máme aj iných hercov,“ zasmial sa. „Čo tak Bardem?“

„Máš trochu krajší nos,“ zašibrinkovala som mu prstom pred tvárou. Evidentne som ho tým pobavila. Jeho oči sa smiali spolu so mnou.

Pôsobil veľmi milo. Mala som pocit, že už sa dlho poznáme. Čas pri ňom plynul rýchlejšie ako obyčajne. Rozprávali sme sa o škole, o mojej práci, o cestovaní, o zážitkoch.

Keď sme dopili kávu, nenápadne som sa pozrela na hodinky. Boli už takmer tri hodiny. Nechcela som prerušiť toto príjemné posedenie, ale povedala som si, že večne tam sedieť nemôžeme, a čím skôr od neho odídem, tým lepšie. Čím dlhšie s ním budem, tým viac sa mi bude páčiť. A takúto komplikáciu nepotrebujem. Musím uvažovať reálne. Som tu na pár dní a nemá význam si niečo začínať. Nebude žiadne potom.

Chcela som sa ísť prejsť ešte na pobrežie, tak som sa rozhodla, že to už nebudem odkladať. Buď sa ku mne pridá, alebo nie. A ak sa má náš rozhovor skončiť, nech je to radšej teraz, ako by som tu mala sedieť ďalšiu hodinu, a potom sa s ním už nevidieť. Nechcela som však vyznieť, akoby som ho od seba odháňala, preto som mu vo svojej odpovedi dala možnosť, aby sa mohol ku mne pripojiť.