Newsletter:

Odoberajte aktuálne novinky:



Neviem prečítať text

info linka 0910 966 423
Reklama
V tieni koridy - časť 1

                                               V tieni koridy

                                             Časť prvá - Cádiz

 

Sedela som v autobuse a netrpezlivo čakala na to, kedy sa skončí cesta a konečne uvidím Cádiz. Klíma fungovala na sto percent – vonku horúčava, a tak som mala len sukňu a krátke tričko, v ktorých mi bola zima. Našťastie ju šofér na moju prosbu stíšil.

Dovolenka v Španielsku mi začala už pred týždňom, ale zatiaľ som si ju príliš neužila – celý čas som totiž navštevovala kurzy španielčiny v Malage, ktoré som mala každý deň 5 hodín denne. Teraz bol víkend, tak som sa rozhodla trošku preskúmať okolité mestá, i keď Cádiz bol od Malagy vzdialený až 4 hodiny cesty autom. Kamarátky z kurzu sa vybrali na nákupy do komerčnej Marbelly, ale ja som počúvala svoj vnútorný hlas a rozhodla som sa pre vzdialený Cádiz. Neviem prečo, ale toto mesto ma niečím magicky priťahovalo a už dávnejšie som ho chcela vidieť, možno som kedysi niekde o ňom počula a zafixovala som si ho ako mesto, ktoré musím navštíviť.

Od rána som však mala menšie stresy. Dostať sa na autobusovú stanicu do 6:45, kedy šiel prvý autobus do Cádizu, bol priam heroický výkon. Štvrť El Palo, kde bol môj apartmán, bola od centra mesta vzdialená niekoľko kilometrov, a tak som musela nastúpiť na nočný spoj do centra, aby som na stanici bola včas. A potom z centra mesta ešte peši na stanicu. Pri tom zhone som si však zabudla zobrať mapu Malagy, a tak som sa porozhliadla po okolí, či nenájdem niekoho, kto mi poradí. Nakoniec som natrafila na dvojicu mladých Španielov, ktorí mi ochotne ukázali smer, a tak všetko dobre dopadlo.

Po príchode do Cádizu som pocítila úžasné zadosťučinenie. Ocitla som sa na slnkom zaliatom polostrove, ktorý bol len úzkou časťou pripojený k zvyšku pevniny Španielska. Vytiahla som mapu, ktorú som si pred dovolenkou vytlačila z internetu, a snažila nasmerovať svoje kroky do centra. Problém bol, že na mape bolo vyznačených len zopár hlavných ulíc, a tak mi chvíľu trvalo, kým som sa zorientovala. Pár dní predtým som sa pokúšala telefonicky zarezervovať si hotel, ale bolo to márne. Povedali mi, že nezvyknú robiť rezervácie, ale že nech kľudne prídem, že určite bude niečo voľné. Bolo mi to čudné, ale až na mieste som pochopila, prečo sa neobávali návalu turistov. „Môj“ hotel mal síce výbornú polohu (stál v centre mesta), ale človek by ani nezbadal, že niečo také ako hotel sa tam nachádza. Na hrdzavej bráne visela ošarpaná tabuľa, z ktorej som ledva rozlúštila názov: „Pension Inma.“ Opatrne som otvorila vŕzgajúcu bránu a ocitla sa vo dvore, ktorý pripomínal stavenisko – stála tam kopa piesku a kameniva, niekoľko dosák a nejaké haraburdie, a začula som aj zvuky vŕtačky. Penzión bol evidentne v rekonštrukcii. Zamierila som do vchodu oproti, kde ma čakala ďalšia odpudivá brána, a pomaly kráčala hore opusteným schodišťom, pričom som kľučkovala medzi opadanou omietkou a kusmi stavebného materiálu. Obávala som sa, či mi niečo nepadne na hlavu. Na poschodí som opäť zazrela názov Inma, a tak som nesmelo zazvonila na príslušné dvere. Zvnútra sa ozval len brechot psa, ale inak nič. Na druhý pokus mi už otvorila staršia pani, ktorej som sa ihneď pre istotu spýtala, či je ten hotel vôbec v prevádzke. Prikývla, a tak som si ešte overovala sumu, ktorá bola uvedená na internete - 20 EUR za noc. Zaviedla ma do miniatúrnej izbičky s posteľou a umývadlom, ukázala mi „kúpeľňu“ na chodbe, a to mi, napriek svojej jednoduchosti, úplne stačilo. Nakoniec je tam všetko, čo potrebujem. Zložila som si veci, trocha som sa opláchla v odpudzujúcej kúpeľni, ktorá vyzerala ako po bombardovaní, a vybrala som sa na obhliadku mesta.

Neďaleko hotela sa nachádzalo hlavné námestie s dominantou mesta – katedrálou v barokovom slohu. Prešla som popri nej a ocitla som sa na uličke s rozličnými obchodíkmi. Keďže som už bola dosť hladná a blížil sa čas obeda, vstúpila som do jednej menšej krčmičky. Chcela som niečo rýchle, a tak som si ojednala tortillu – omeletu z vajíčok a zemiakov a k tomu som si dala pohár tinto verano - červeného vína s limonádou, čo sa počas minulého týždňa stalo mojím obľúbeným nápojom. Cítila som sa skvele.

Potom som sa zdvihla, zaplatila a ponáhľala sa ďalej, aby som stihla prezrieť mesto. Prešla som zopár malebných uličiek, pofotila si nejaké veci a potom som natrafila na malú chutnú cukráreň na rohu ulice. Už vo výklade ma upútal pestrý výber všakovakých dobrôt. Hneď som dostala chuť na zopár kúskov… Ale bola som tu kvôli niečomu inému.

„Prosím si marcipán,“ snažila som sa povedať čo najzrozumiteľnejšou španielčinou.

Predavačka mi evidentne nerozumela.

„Je to sladkosť…,“ pokračovala som vo vysvetľovaní, ale bezúspešne. Predavačka stále nechápala. „Je sa to na Vianoce…,“ pokúšala som sa aj naďalej.

„Mazapan,“ ozvalo sa priamo za mojím chrbtom milý mužský hlas. Obrátila som sa – za mnou stál mladý pohľadný Španiel. Až ma zamrazilo. Predavačka ho okamžite pochopila:

Sí, mazapan!“ zahlásila veselo, a vzápätí sa obrátila a kráčala k policiam na kraji miestnosti. Vytiahla odtiaľ malý balíček.

Gracias,“ usmiala som sa neznámeho.

Hablas inglese?“ spýtal sa, či hovorím po anglicky, na čo som prešla do istejšej angličtiny.

To je pre otca, má ho strašne rád…,“ vysvetľovala som svoju nezvyčajnú túžbu po tejto dobrote. Španieli ho zvykli jesť len na Vianoce.

Ja sa zase chystám kúpiť niečo svojej babke.“

Áno, majú tu skvelý výber,“ prisvedčila som.

A nemáš na niečo chuť? Jedla si už španielske churros? Pozývam ťa…“

Pri pohľade na jeho súmernú postavu, pevné držanie tela a čierne úprimné oči som neodolala a nenútene odvetila: „Rada...!“

Vzala som si krabičku marcipánu a neznámy objednal dve porcie tyčiniek z odpaľovaného cesta. Posadili sme sa k stolíku pri oknu a začali maškrtiť.

To s tou výslovnosťou je neskutočné – to isté slovo „mazapan“ som použila aj ja a nerozumela mi...,“ sťažovala som sa.

Zasmial sa: „To áno, vyslovovať španielske „Z“ nie je jednoduché! Inak, ja som Alejandro,“ podal mi ruku a dal dve pusy na líce. „Španielska srdečnosť“, pomyslela som si.

Ja som Laura.“

Začali sme príjemný rozhovor, keď nás prerušil asi 10-ročný chlapec, ktorý k pribehol ku Alejandrovi a pýtal si autogram. Ostala som zaskočená, ale Alejandro so smiechom vysvetľoval, že sa podobá na jedného španielskeho herca a že si ho s ním ľudia často mýlia.

No, Banderas už je pristarý a na Bardema sa určite nepodobáš,“ uťahovala som si.

„Vidíš, ani si nevedela, že sedíš s hviezdou,“ zasmial sa.

„Tak už to viem a som nesmierne poctená!“, žartovala som.

Vysvitlo, že Alejandro je zo Sevilly a do Cádizu prišiel za babkou, ktorá tu žije. Práve mal prázdniny, cez školský rok študuje na univerzite v Malage angličtinu. Pôsobil veľmi milo a nenútene, mala som z neho dobrý pocit a čas pri ňom plynul ako voda. Rozprávali sme sa o škole, o cestovaní, o zážitkoch... Po churros sme si dali ešte kávu a keď sme ju dopili, nenápadne som sa pozrela na hodinky. Boli už takmer tri hodiny. Nechcela som prerušiť toto príjemné posedenie, ale povedala som si, že večne tam sedieť nemôžeme a čím skôr sa to skončí, tým lepšie. Chcela som sa ísť prejsť ešte na pobrežie, a nemalo význam ďalej to odkladať. Buď sa ku mne pridá, alebo nie. A ak má náš rozhovor skončiť, nech je to radšej teraz, akoby som tu mala sedieť ešte ďalšiu hodinu a potom ho už neuvidieť. Nechcela som však vyznieť tak, akoby som ho od seba odháňala, preto som zvolila priateľský tón.

„Prepáč, veľmi rada by som sa s Tebou ešte zhovárala, ale mala by som už pomaly ísť. Chcela by som sa pozrieť na pláž, kým ešte nie je večer.“

„Samozrejme, chápem, ja už tiež budem musieť ísť...“ Požiadal o účet a ja som zatiaľ uvažovala, čo spraví. Mrzelo ma to, nebola som si istá, či som sa vyjadrila dostatočne prístupne. Na druhej strane som ho nechcela priamo požiadať o to, aby ma sprevádzal. Určite mal svoje povinnosti.

Po zaplatení sme vstali a kráčali k východu.

„Nevedel by si mi poradiť, ktorým smerom sa tam ide?“

„Jasne, takto stále rovno...,“ ukázal rukou. „Rád by som ťa tam odprevadil, ale musím ísť ešte za babkou, čaká na môj nákup...“

Takže nič. Sklamaná som sa chystala s ním rozlúčiť, keď poznamenal:

„A nechcela by si ísť večer niekam? Ak nemáš program, mohol by som Ti tu ukázať nejaké pekné pamiatky...“

„Áno, to by som bola rada!“ vyhŕkla som takmer okamžite...

„Dala by si mi na seba číslo?“

Nadiktovala som mu číslo a rozlúčili sme sa s tým, že sa mi neskôr ozve. Ledva som zašla z jeho zorného poľa sadla som si na najbližšiu lavičku. Bola som ako omámená, stále som nemohla uveriť tomu, čo sa stalo. Dala som sa do reči s úplne neznámym mužom a dohodla som si s ním rande! Neuvažovala som nad tým, čo bude, a aký to má celé význam, len som si veľmi priala, aby mi večer zavolal – chcela som ho ešte vidieť. Z toho nášho stretnutia a neurčitého prísľubu na večer som zostala taká nervózna, že som si nebola istá, či je dobre, že som ho vôbec stretla. Možno sa mi ani neozve a toto zbytočné očakávanie mi len pokazí náladu.

V takomto zvláštnom rozpoložení som kráčala smerom k pláži. Príjemné prostredie a zákutia uličiek a malých námestí som ani nestíhala vnímať, stále som uvažovala o Alejandrovi. Bola som nahnevaná sama na seba, že vo mne ani nie za dve hodiny dokázal vyvolať také emócie, že mi na tom ďalšom stretnutí tak záležalo. Strašne som chcela, aby mi zavolal, a obávala som sa, že to neurobí. V minulosti sa mi už viac krát stalo, že si muž vypýtal telefónne číslo a potom sa ani neozval. Bolo mi jasné, že by som sa ani na neho nemala právo hnevať – veď o nič nešlo, len sme sa chvíľu rozprávali. Ale práve preto ma mrzelo, že nad takou banalitu tak premýšľam. Veď je to v podstate neznámy človek a keby nie teraz, tak určite potom by prišla chvíľa, kedy by sme sa rozlúčili, a možno by to bolo ešte ťažšie. Zajtra odchádzam do Malagy a o dva týždne naspäť na Slovensko, mala by som byť reálna. Sama seba som presvedčovala o tom, že by bolo možno vhodnejšie a rozumnejšie, keby sme sa už nestretli.

Celý polostrov som prešla krížom asi za 40 minút, až som prišla k moru, a potom som sa rozhodla kráčať popri pobreží. Mala som odtiaľ úžasný pohľad – v zlatej kupole katedrály sa nádherne odrážalo slnko. Bolo krásne čisté bezoblačné nebo a odhadovala som, že mohlo byť viac ako 30 stupňov. Bolo mi ľúto, že som si nevzala plavky, ale objem môjho ruksaku bol značne obmedzený, tak som si vzala na dva dni len to najnutnejšie.

V tom mi zapípala sms a mnou až trhlo od nedočkavosti:

„Ahoj Laura, si ešte na pláži?“ Takmer ma oblial pot – tak to sa celkom rýchlo ozval! Rýchle som odpísala:

„Ahoj Alejandro, áno, som.“

„Môžem sa k tebe pridať? Zaplávame si?“

„Kľudne, som na tej strane pláže, kde je pevnosť San Sebastián. Len si musím kúpiť plavky.:)“

„Dobre:). Tak za pol hodiny som tam.“

Uff, mala som po hodinu na to, aby som si kúpila plavky. Porozhliadla som sa okolo seba, obchody boli viac v centre. Spomenula som si, ze som kráčala okolo Bershky a Zary, snáď by tam niečo sezónne mohli mať... Nakoniec som však natrafila na úplne neznámy obchodík, kde som si kúpila bikiny za smiešnych 10 EUR. Dokonca mi aj celkom pekne sedeli. A za ďalších 5 EUR som si dokúpila osušku. V obchode hrala nádherná romantická hudba, bol to môj obľúbený štýl bachata, tak mi to nedalo a spýtala som sa, čo to je... Vraj je to Juan Luis Guerra a hrali jeho album La llave de mi corazón – kľúč od môjho srdca. Spokojná som sa vybrala naspäť na pláž. V obchode som si rovno nechala plavky na sebe, nech sa potom nemusím prezliekať. Keď som dorazila na pláž, vybrala som miesto úplne na kraji, mimo ostatných ľudí. Roztiahla som osušku, vyzliekla som sa do plaviek a sadla som si s tým, že počkám na Alejandra. Neuplynulo ani 5 minút a prišiel. Prezliekol sa – predtým mal texasky so sivou polokošeľou a teraz si dal bermudy a modré tričko.

„Ahoj Laura, vidím, že si si už stihla kúpiť plavky,“ začal veselo.

„Síce len narýchlo také lacné, ale snáď sa nerozpadnú.“

„Tak mne by to až tak nevadilo,“ zasmial sa. „Ideme do vody?“

„Samozrejme!“ Vstala som a čakala, kým si dá Alejandro dole tričko. Mal bezchybnú postavu. Na jeho tele nebol ani gram tuku. Bol štíhly, ale nie vychudnutý, telo mal pevné a opálené. A navyše úžasné držanie ako tanečník. Potichu som žasla.

Ani som sa na neho príliš nepozerela, aby si nemyslel, že ho tak obdivujem, a ponáhľala som sa do vody. Ešteže som sa ten týždeň predtým trochu stihla opáliť!

Voda bola strašne studená – predsa len, bol ešte len koniec júna, takže sa nestihlo zohriať. Aj v Malage bolo more dosť chladné a navyše tam aj fúkal vietor. Zatla som zuby a pomaly som vchádzala do vody. Alejandro ma predbehol a rovno predo mnou skočil do mora. Dobre sa na mne zabával – pri vstupe do vody som sa nedokázala netváriť utrpiteľsky. Nakoniec sm to prežila a spravila som pár rýchlych temp na zahriatie. Alejandro uznanlivo pokýval hlavou:

„Fíha, aká plavkyňa!“

Kedysi som chodievala na plávanie, tak mi ostal celkom pekný štýl.

„A ty, robíš na nejaký šport? Máš celkom pekné držanie tela, netancuješ náhodou?“, vyzvedala som sa.

„Tanec ani nie, skôr tak rôzne – občas si zabehám, zaplávam, v zime lyže, posilňovňa a tak...“

Po chvíli sme vyliezli z vody a sadli si na osušku. Alejandro priniesol vlastnoručne spravenú sangiu, tak sme popíjali a popritom sa rozprávali. Skvele nás osviežila.

„Tak ako sa má babka? Pustila ťa?“, uťahovala som si.

„Ale áno, bola rada, že som jej z cukrárne doniesol churros,“ odvedil so smiechom. „Len potom večer chce, aby som s ňou šiel na omšu – zajtra je sviatok svätého Jána, takže by rada šla do kostola už dnes.“

„Tak to je od teba pekné. Ja tiež zvyknem chodievať na omše.“

„Naozaj? A nechceš ísť s nami? Je to o siedmej,“ navrhol.

„No veľmi rada! A ktorý je to kostol?“ spýtala som sa nadšene.

„Hneď pri katedrále...“

„Aha, tak to asi viem, ktorý - blízko mám hotel. Len sa ešte potrebujem osprchovať a prezliecť...“

„No tak to aby sme pomaly šli...,“ poznamenal.

Trochu sme počkali, kým uschneme, potom sme pozbierali veci a vybrali sme sa naspäť do centra. Asi v polovici cesty sa odo mňa odpojil, šiel vyzdvihnúť babku. Dohodli sme sa, že sa stretneme 15 minút pred siedmou pred kostolom.

Ja som sa ponáhľala do hotela, chcela som si ešte niečo zajesť a dať sa po celom dni do poriadku. Uvedomila som si, že vôbec nemám nejaké slušné šaty do kostola, a tak som opäť horúčkovito behala po obchodoch, kým som neobjavila celkom pekné tmavofialové šaty s potlačou. Mali síce dosť veľký výstrih, ale už som nemala čas hľadať niečo iné. V hoteli som sa rýchlo ospršila a hodila do seba narýchlo nejaké keksíky. Ani som nestihla uvažovať nad tým, čo sa deje. Jednoducho som bola plná nadšenia a veľmi som sa tešila, že ma Alejandro zavolal na omšu. Prišlo mi to ako veľmi milý nápad – chlapec, ktorý ide s babkou do kostola predsa nemôže byť nejaký lacný zvodca. Už aj to, ako sa ku mne choval, napovedalo, že má určitú úroveň. Nesnažil sa ma dotknúť a už vôbec nie dostať do pomykova nejakými dvojzmyselnými narážkami, celú dobu sa choval zdržanlivo. Mala som pocit, že mám odhad na mužov – v kurze sme mali jedného nagélovaného Taliana, ktorý sršal nafúknutým sebavedomím a dosť neodbitne mi nadbiehal, takže som mala čo robiť, aby som sa ho zbavila. Také tipy mi boli dosť protivné. Teraz som mala skôr opačný problém – nebola som si istá, či sa Alejandrovi páčim. Či to všetko nerobil len kvôli tomu, že sám v tom meste nemal veľa známych a zaháňal nudu. Napriek tomu, že som si uvedomovala, že aj keby medzi nami niečo vzniklo, nemalo by to do budúcnosti kvôli vzdialenosti žiadny význam, stále mi to nepomohlo pozerať sa na neho inými očami – aby som ho vnímala len ako príležitostného známeho, či kamaráta. Nemohla som si pomôcť – veľmi ma priťahoval, nielen fyzicky, ale aj osobnostne – pripadal mi trošku záhadný.

Pred kostol som stihla prísť akurát načas a skoro vzápätí prišiel aj Alejandro a pod pazuchou viedol aj svoju babku. Vyzeral úžasne – mal biele blátené nohavice a bielu košeľu, ktorá ostro kontrastovala s jeho tmavou pokožkou a čiernymi vlasmi.

„Buenos tardes, soy Laura,“ začala som sa zdvorilo predstavovať jeho babke.

Alejandrova babka bola milá nižšia osoba s takmer bielymi vlasmi, oblečená bola skôr klasicky ako moderne, čo bolo na jej vek úplne pochopiteľné – mala dlhú sukňu, čierne topánky, na vrchu bielu blúzku a okolo ramien farebnú šatku. Rozprávala pomaly, ale s takým andalúzskym prízvukom, že mi to Alejandro musel prekladať. Dlho som sa však s konverzáciou trápiť nemusela, pretože sme šli dnu. Kostol bol takmer plný, dobre, že sme šli skôr, lebo inak by sme už nemali miesto na sedenie.

Kázni som taktiež veľmi nerozumela, ale rozoberal sa život Jána Krstiteľa, takže som si veľa vedela domyslieť. Kútikom oka som sledovala Alejandra – celý čas bol sústredený, a len keď sme si podávali ruky na znak pokoja, žiarivo sa usmial. Mal nádherný profil – hladké čelo do ktorého mu mierne zasahovali kučery, neuveriteľne dlhé mihalnice, vystupujúca krivka rovného a trošku špicatého nosa, jemne krojené pery, štíhly krk, celkovo pôsobil veľmi mlado a čisto. Opäť som sa však obávala, čo bude nasledovať – po omši odíde s babkou domov a možno sa už neuvidíme... Veľmi som ho chcela spoznať viac.

Keď sa skončila omša, vyšli sme von. S napätím som čakala, čo bude, či navrhne nejaký program.

„Tak ako, rozumela si kázni?“ spýtal sa s úsmevom.

„Trochu mi to robilo problémy, ale myslím, že som podstatu pochopila...“

„Dnes večer bude procesia, mestom bude kráčať sprievod a všade bude hrať hudba, chceš sa na to pozrieť, či si už unavená?“ navrhol.

„Nie, nie som, ešte je skoro... Rada sa na to pozriem!“

„Výborne, tak poďme odprevadiť babku a potom ešte môžeme skočiť na večeru.“

„Super, už som dosť hladná,“ odvetila som úprimne.

Asi za 20 minút sme boli pred domom Alejandrovej babky. Bola to pekná stavba s nádychom histórie s bledobéžovou omietkou a balkónmi s čiernym ornamentálnym kovaním. Pani sa s nami rozlúčila a my sme sa vydali hľadať reštauráciu.

„Sviatok sv. Jána sa slávi v predvečer jeho narodenia a tento deň sa spája so začiatkom leta. Sú to oslavy svetla, všade sa zapaľujú ohne, pretože je v ten deň najkratšia noc. Hoci vlastne v skutočnosti je to o pár dní skôr – 21. júna,“ vysvetľoval Alejandro.

„Áno, ja viem, učili sme sa o tom v jazykovke – ľudia stavajú také bábky a podpaľujú ich,“ prízvukovala som.

„Presne tak. Teraz ti ukážem moju obľúbenú reštauráciu, bude ti tam chutiť.“ Na to sme zamierili do jednej tichšej uličky a onedlho sme sa ocitli pred malým podnikom, ktorý mal vonku príjemné sedenie obklopené popínavými rastlinami a romantickými lampášmi.

„Wow, to je nádhera!“ zvolala som nadšene.

Sadli sme si a čašník nám vzápätí priniesol jedálny lístok.

„Čo mi odporúčaš?“ spýtala som sa Alejandra.

„Jednoznačne lososa.“

„Dobre, lososa mám veľmi rada,“ úprimne som poznamenala.

„A čo povieš na červené víno?“

„Teda, ty si sa nejako rozšupol! Ale rada si dám...“ veselo som poznamenala.

A tak sme večerali v príjemnej atmosfére letného večera za svitu mesiaca a jemných melódií, ktoré hrali... Cítila som sa skvele. Mala som pocit, že Alejandra poznám, hoci väčšinou som hovorila ja – on ma počúval a dával otázky, čím ma povzbudzoval v rozprávaní. Už som dlho nezažila večer s mužom, pri ktorom by som mala pocit, že sa skutočne zaujíma o to, čo hovorím a aká som.

Bolo už asi desať hodín, keď sme sa rozhodli odísť. Pre Španielov to bol iba začiatok večera, ale ja už som bola dosť unavená, najmä kvôli skorému vstávaniu na autobus. Nechcela som však narušiť tento pekný večer, priala som si, aby ešte trval.

Na hlavnej ulici sa zatiaľ rozliehala hlasná hudba sprevádzajúca procesiu. Dav ľudí nadšene spieval a všade horeli ohne. Bol to úžasný pohľad. Kráčali sme smerom k hlavnému námestiu, kde stála katedrála.

„Takže zajtra je tvoj posledný deň v Cádize?“, spýtal sa ma.

„Áno, som tu len na víkend, potom sa už musím vrátiť naspäť do Malagy, kvôli kurzu...“ povedala som zastretým hlasom. „I keď, uvažovala som, že si to tu trošku predĺžim a pôjdem sa pozrieť ešte do Jerezu alebo Rondy,“ čím som mu naschvál nechala otvorenú možnosť navrhnúť mi niečo. Alejandro sa tváril, že rozmýšľa. Pripadalo mi to ako večnosť, kým povedal:

„A nechcela by si vidieť Sevillu?“

„No, pravdupovediac, uvažovala som aj o Seville a Cordóbe, len tá už je trošku od ruky,“ poznamenala som.

„Vieš, ja sa zajtra chystám do Sevilly, môžem ťa tam odviezť... Len ja potom budem musieť večer ešte niečo vybaviť a nebudem sa ti môcť venovať, až v pondelok.“

„Aha...“

„A v utorok mám v Malage skúšku, takže ťa tam môžem v pondelok večer hodiť. Len sa mi budeš musieť trošku časovo prispôsobiť, ak ti to nevadí.“

„No to je celkom dobrý plán, lenže mám trošku problém s ubytovaním – nemohol by si mi odporučiť na zajtrajšiu noc nejaký lacný hotel v Seville?“

„S tým si nerob starosti. Ja mám v Seville byt. Bývam síce u rodičov, ale byt som práve chcel prenajať, zatiaľ ve voľný. Kľudne tam môžeš prespať.“

Bola som tak prekvapená, že som len vyjachtala: „No, ja neviem...“ Zároveň som sa na neho pozrela asi dosť podozrievavo a s obavami, keď hneď zareagoval:

„Laura, prepáč, asi to vyznelo divne, ale myslím to úplne vážne, ja som ti chcel len pomôcť. V tom byte môžeš byť úplne sama a zamknúť sa, ale nechcem ťa prehovárať, keď máš nejaké obavy...

Povedal to tak úprimne a s takým presvedčením, že som nemala pochybnosti o tom, že to myslí nevinne. „Jasne, ja som ťa nechcela z niečoho upodozrievať, vážim si, že si mi ponúkol ubytovanie.“ Radšej som rýchlo zmenila tému: „Ale sľúbil si mi v Cádize ešte nejaké pamiatky,“ povedala som položartom.

„Áno, samozrejme! Chcel som Ti ukázať ešte katedrálu. Zajtra doobeda by sme tam mohli ísť, čo povieš?“

„Super! A potom asi o koľkej vyrážame do Sevilly?“

„Môžeme ísť poobede okolo druhej, cesta trvá asi dve hodiny.“

„Dohodnuté!“

Alejandro ma odprevadil k hotelu a dohodli sme sa, že sa stretneme ráno o desiatej pred katedrálou. Na rozlúčku mi dal pusu na líce a ja som zmizla za vŕzgajúcou bránou. Rýchle som sa osprchovala a ľahla do postele. Vonku znela ešte hudba z osláv. Vôbec som nemohla zaspať, pripadalo mi to všetko ako sen, ako niečo, čo sa stáva iba vo filmoch a romantických románoch. Alejandro sa mi veľmi páčil a neskutočne ma očaril. Skĺbil sa v ňom temperament s jemnosťou a určitou eleganciou. V tom mi zapípal mobil: „Ďakujem za krásny večer. Alejandro.“

 

Bolo krásne nedeľné ráno. Vstala som okolo ôsmej, hoci večer som asi do druhej nemohla zaspať. Premietala som si všetky možné scenáre na nedeľu a pondelok.

Umyla som si vlasy, obliekla som sa a šla von pohľadať nejaký malý podnik, kde by som si mohla dať niečo na raňajky. Potom som sa ešte potúlala po okolí, nakúpila som zopár pohľadníc a suvenírov, vrátila som sa na izbu, nechala som si tam veci a šla som na stretnutie s Alejandrom.

Privítal ma veľmi srdečne, bolo vidieť, že sa na mňa tešil. Katedrála bola len 5 minút cesty od môjho hotela. Dole sme zaplatili vstupné a potom sme sa vybrali strmým točitým schodišťom na vrchol.

„Katedrála bola postavená v 18. storočí v barokovom slohu, ale dokončili ju po vyše 100 rokoch v neoklasickom štýle.“ informoval ma Alejandro ako správny sprievodca.

Keď sme vyšli po schodoch až nahor, ocitli sme sa vo vežičke s obrovským zvonom, kde nás vítal fascinujúci pohľad na celé mesto, pevnosť a pobrežie dotýkajúce sa tyrkysového mora. Zrazu som sa prudko strhla - nad nami sa ozval hrubý hlas. Bol to však len magnetofón dômyselne ukrytý kdesi v kupole, ktorý robil akéhosi neviditeľného sprievodcu. Pracovníci dolu pri pokladni si zrejme vyrátali čas nášho výstupu a spustili nahrávku. Bolo to pôsobivé, i keď veľa som z toho nerozumela. Našťastie boli po okrajoch mapy s vyznačenými obrysmi mesta a názvami a opismi budov, čo som mohla po predĺžení ich siluety porovnávať s realitou.

„To je ale nádhera,“ vzdychla som si.

Alejandro sa usmial. „A to si ešte nevidela Sevillu!“

„To je pravda, čítala som o nej citát: Quien no ha visto Sevilla, no ha visto maravilla,“ čo znamenalo „Kto nevidel Sevillu, nevie, čo je zázrak.“

„Presne tak. Majú tam aj úžasnú koridu,“ poznamenal.

„Ty máš rád býčie zápasy?“ spýtala som sa ho prekvapene.

„Áno, majú v sebe isté čaro.“

„To myslíš vážne? Ja simyslím, že tam tých býkov dosť trápia.“

„Práveže ide o to, aby toreador usmrtil býka jednou ranou, inak ho dav vypíska.“

„Áno, ale tí pred ním – picadores a bandileras, či ako sa volajú, ho predsa oslabia tým, že ho bodajú do šije.“

„To je kvôli tomu, aby sa vyrovnal pomer síl, a aby mal toreador šancu.“

„No neviem, či je to rovnocenný boj.“

„Práveže je, býk má predsa vyše 400 kilogramov a má smrteľne nebezpečné rohy, ktoré môžu toredora zabiť. Aj tak tým dostáva šancu na boj, je to lepšie, ako by ho zabili pre mäso.“

„Zdá sa mi to zbytočne krvavé!“, oponovala som pobúrene. Nechcela som sa však dotknúť jeho názorov a španielskej tradície, tak som miernejšie dodala: „Ale nemôžem to až tak posúdiť, pretože som taký zápas nikdy nevidela.“

„Ver mi, ten toreádor býka miluje,“ zápalisto odvetil Alejandro.

Nemohla som uveriť vlastným ušiam - na takúto absurditu sa už nič racionálne nedalo povedať. Keď videl v mojich očiach prekvapenie a jasnú pochybnosť, tak pokračoval:

„Na konci zápasu dá tomu býkovi na znak úcty bozk.“

Skoro som sa zasmiala - čo už ten mŕtvy býk z toho má? Ale radšej som si kusla do jazyka. Dobre som spravila, lebo Alejandro ma vzápätí šokoval nezvyčajnou informáciou:

„Vieš, jedného toreadora sme mali aj v rodine,“ vysvetľoval.

„Ach, to naozaj?“, pozrela som sa na neho s úžasom. Tým ma teda poriadne ohromil! Ale už mi bolo jasné, prečo ich tak obhajoval. „Dúfam, že sa mu nič nestalo, či...?“ vyzvedala som sa opatrne.

„Vieš čo, radšej to už nechajme. Dnes je krásne, škoda rozprávať o smrti,“ uzavrel Alejandro a ja som len mlčky súhlasila. Toto bola prvá vec, na ktorú sme mali rozdielne názory.

Komentáre:
luc
14.04.2012

kedy bude pokracovanie? ;-)




* povinný údaj

* povinný údaj

Opíš text z obrázku

* povinný údaj