SMRTEĽNÁ KRÁSA

Často som uvažovala o tom, aký význam môže mať pre charakter človeka prostredie, v ktorom sa pohybuje. Myslím si, že jedinec nevystavený pokušeniu ľahko ostane neskazený, ale tomu, kto prichádza do stáleho kontaktu s nevhodným prostredím, sa môžu postupne obrúsiť hrany a pomaly sa stáva podobným svojmu okoliu. Len skutočne silná osobnosť dokáže odolať vonkajším vplyvom a nepodľahnúť tlaku. Veď aj v teóriách vývinovej psychológie sa dá nájsť poznatok, že duševný vývoj dieťaťa závisí od vrodených vlôh, vlastnej aktivity a sociálneho prostredia, v ktorom vyrastá.

Tiež by bolo zaujímavé zamyslieť sa nad tým, kto je najviac vystavený pokušeniu. Priemerní ľudia, ktorí nevynikajú ničím mimoriadnym, či už sú to vlastnosti alebo výzor, inteligencia či veľkosť majetku, talent v rozličných oblastiach umenia alebo výnimočné poznanie v sfére vedy, obyčajne prechádzajú životom bez ujmy, nikto ich neľutuje, ale nikto im ani nezávidí. Naopak, ľudia vzbudzujúci obdiv, ale aj závisť, sú vždy v centre pozornosti ostatných. A v tom často krát môže spočívať aj ich prekliatie.

Jednou z čŕt, ktoré vyvolávajú pozornosť, je nepochybne krása. Aj svetová literatúra ponúka prípady priveľmi pekných ľudí, ktorí sa stali predmetom túžby iných, obyčajne silnejších ľudí, ktorí sa nimi snažili manipulovať. Či už spomeniem Tess D'Uberville, alebo Margarétu z Fausta, či Doriana Graya, všetci doplatili na takúto osudovosť a bremeno krásy. A tu sa na úvahu ponúka ďalšia otázka - aký vplyv má krása na život človeka...

Londýn 1919

Daniel bol výnimočne krásny muž. Keď som ho prvý raz zbadala, bola som doslova fascinovaná jeho výzorom. Mal v tvári toľko pôvabných čŕt, že aj keď sa mi páčili skôr tmavé typy mužov, jeho severský vzhľad ma dokázal ihneď zaujať.

Mal svetlohnedé, mierne zvlnené vlasy, výrazne modré oči, dokonale symetrický antický profil, vystupujúce lícne kosti, atletickú postavu, ovplýval prekypujúcou sviežosťou a z tváre mu vyžaroval oduševnenosť – jednoducho ho nebolo možné prehliadnuť. Človek pri ňom cítil, že si uchránil pred svetom svoju nevinnosť.

Zoznámila som sa s ním v jednom jazzovom podniku, do ktorého sme s priateľmi obyčajne chodievali. Bol to bratranec mojej kamarátky Emily a stretli sme sa tam s ním náhodou, keď sme oslavovali práve udelenie volebného práva ženám – ja som bola v spoločnosti viacerých kamarátok, jeho sprevádzal  kamarát. Na začiatku sedeli zvlášť, ale neskôr, na moju skrytú radosť, si prisadli k nášmu stolu. Myslela som si, že takého výrazne pekného muža nemôžem zaujať, ale ako sa míňali hodiny, s potešením som zistila, že som sa mýlila. Celý večer sedel iba pri mne a zhováral sa len so mnou.

Ukázalo sa, že je nielen pekný, ale aj inteligentný. Mal v sebe však akúsi nezrelosť, jeho osobnosť ešte nebola vyformovaná do konečnej podoby. Bol odo mňa o rok starší – mal dvadsať rokov a študoval právo, ale zdalo sa mi, akokeby som bola od neho staršia. Možno to bolo aj tým, že som už pracovala, kým on si ešte užíval študentský život. Emily mi to potvrdila - rozprávala mi, že Daniel sa často obklopuje mladšími dievčatami, upodozrievala ho, že mu asi vyhovovalo ich nekritické zbožňovanie. Popri štúdiu na vysokej škole sa venoval trénerstvu – učil hrať tenis deti z rodín z lepšej spoločnosti. Nepochybovala som, že tam nemal núdzu o zoznámenie sa s mladými bohatými slečnami – zrejme si mal z čoho vyberať...

Neskôr som rozmýšľala o tom, čo ho na mne upútalo, aj keď o mne vraveli, že som pekná, takých dievčat musel poznať veľa. Možno to bolo tým, že som nebola ako ony – mala som jasnú predstavu o živote, ustálené názory a bola som úprimná aj vtedy, ak to znamenalo nepríjemnosti.

Večer sa chýlil ku koncu, pomaly sme sa chystali odísť. Bola som tak trochu v napätí – do poslednej chvíle som nevedela, či ešte niekedy uvidíme. Moje obavy sa čoskoro rozplynuli, pretože si so mnou dohodol schôdzku.

Začali sme sa stretávať, a tak som mala možnosť nahliadnuť aj do jeho vnútra. Nepochybne bol ešte nezrelý, ale aj tak ma zaujímal. Pôsobil na mňa ako kus ušľachtilého kararského mramoru, z ktorého bolo treba vytesať ešte pôvabnejšiu sochu. Rád rozprával o sebe, a preto náležite oceňoval, keď ho niekto so záujmom počúval. Bol tak trochu narcistický, uvedomoval si svoju príťažlivosť. Ale často reagoval s určitou chlapčenskou naivitou a prekvapovali ho veci, o ktorých som mu rozprávala.

Musím priznať, že som ho vnímala s predsudkami – ľudí obdarených nezvyčajnou krásou som pokladala za povrchných. Veľakrát som sa stretla s tým, že výnimočne pekný muž sa ničím nezaoberal, nečítal, nezaujímal sa o politiku, nemal žiadne záujmy, bol plytký a celkovo vo svojom myslení a názoroch stagnoval - na zaujatie ženy mu stačil jeho výzor. Ale on mal mnoho záľub.

Čas strávený s ním bol príjemný - chodievali sme na prechádzky do mesta, do parkov a záhrad, robili sme si pikniky, držali sme sa za ruky, čítali sme knihy, rozprávali sa a vymýšľali príbehy. Jedným z jeho koníčkov bolo aj skladanie hudby – vedel hrať na klavíri. Často sme sa zabávali tým, že hral na klavíri a ja som k melódii pridala spev a vlastný vymyslený text. Veľmi sa mu to páčilo, vedel takmer pri všetkom náležite prejaviť nadšenie.

O niekoľko týždňov sme boli spolu s ostatnými našimi známymi v istom podniku. Všetko prebiehalo ako obyčajne – všetci sme boli v skvelej nálade, dobre sme sa zabávali a popíjali miešané drinky. Až zrazu, v jednom momente, keď sme spolu tancovali, stíchol, nahol sa ku mne a povedal, že ma ľúbi. Bolo to úplne nečakané... Samozrejme, potešilo ma to, bola som veľmi rada, ale vo svojom vnútri som akosi cítila, že to ešte nie je pevný cit muža. Všetko, čo robil, robil spontánne, tak ako rýchlo sa pre niečo nadchol, pri svojej náladovosti dokázal onedlho tú istú vec aj zavrhnúť. Ale netušila som, že to bude trvať tak krátko. Úderom polnoci, ani nie hodinu po jeho vyznaní, sa tento stav priam zázračne zmenil. Človek si povie, čo sa už môže v takejto chvíli zmeniť, ale zistila som, že vo vzťahu neexistuje moment, kedy si niekto môže byť niečím istý. Toto bolo toho jasným príkladom. Pritom som nepovedala nič nevhodné a ani som mu neposkytla žiaden iný dôvod na to, aby sa zachoval tak absurdne.

Keď sme spolu dotancovali, išli sme si sadnúť za stôl k ostatným, a vtedy sa začal správať zvláštne – povedal mi, že on vlastne ani nevie, že či chce s niekým chodiť alebo byť iba kamarátom, že sa už raz sklamal a že to nechce zažiť znova... Po tom, ako sa pred necelou hodinou vyjadril, som nechápala, čo sa vlastne deje, či sa zľakol záväzku alebo si to jednoducho rozmyslel. Tváril sa, akoby sa ten vzťah začal nezávisle od jeho pričinenia, pritom ja som nikdy neurobila žiaden krok vpred, to on sa stále chcel so mnou stretávať a nevedel byť ani pár dní bezo mňa. Pozerala som na neho úplne ohromene. Bol to šok. Zachovala som si dôstojnosť a lakonickým „dobre“ som akceptovala jeho náhle rozhodnutie ukončiť náš vzťah. Odvtedy sa neozval.

Čas plynul a ja už som pomaly zabudla na nevyzretého krásavca, našťastie som sa nestihla do neho až natoľko zamilovať. O pár rokov som zmenila zamestnanie a našla som si miesto v dobre prosperujúcej firme. Nemala som žiaden vzťah, ale netrápilo ma to, snažila som sa nájsť si iné zdroje naplnenia. Chodievala som na kurzy jazdenia na koni, rada som cestovala a začala som pôsobiť v jednom dobrovoľníckom spolku. Združenie sa venovalo sociálne slabším vrstvám - pomáhali sme predovšetkým deťom na ulici, spolupracovali sme s detskými domovami, nemocniciami, ale venovali sme sa aj bezdomovcom a žobrákom.

Raz v novembri sme v rámci dobrovoľníctva mali službu v jednej londýnskej štvrti - stála som tam ešte s jedným dievčaťom a pri sebe sme mali rôzne letáčiky určené na podávanie informácií.

Zrazu k nám dobehol akýsi neznámy chlapec, ktorý nám niečo nezrozumiteľne vysvetľoval. Naliehavo nás niekam volal, z jeho chaotických rečí som zachytila, že vonku ktosi bezvládne leží – zrejme sa niečo stalo. A tak sme ho rýchlo nasledovali.

Dobehli sme za roh, do tmavej uličky, kde mi hrôzou naskakovala husia koža. Po zemi sa váľali odpadky a vzduchom sa šíril odporný zápach. A tam, v tom prachu a špine sme zbadali na zemi čudne skrúteného muža. Bol v neuveriteľne zlom stave – vychudnutý, prepadnuté líca, chorobná bledosť v tvári. Vedľa neho som zazrela pohodenú striekačku. Takže predávkovanie – zrejme morfium. Začali sme okamžite konať – kamarátka utekala pre doktora a ja som sa zatiaľ snažila zistiť, ako je na tom. Jemne som ho pretočila na chrbát. Mala som pociť, že jeho pokožka naberá modrastý odtieň. Našťastie dýchal, hoci pomalšie, ale potrebovala som overiť činnosť srdca. Rýchlo som siahla na krčnú tepnu, ale pulz som nenahmatala. Bol v bezvedomí. Ihneď som začala vykonávať masáž srdca. Uvoľnila som mu košeľu v oblasti hrudníka, ruky som položila na dolnú tretinu hrudnej kosti a začala som pravidelne stláčať jeho hrudník. Robila som to prvý raz, a tak som bola náležite vystrašená, srdce mi divoko búchalo. Nedarilo sa mi, tep stále nenaskočil. „Zavolajte doktora!“ kričala som. Vedela som, že to môže trvať ešte dosť dlho, kým príde, preto som aj naďalej pokračovala vo svojom úsilí v tom istom tempe. Už som prestávala veriť, že sa mi to podarí, keď som zrazu zacítila pulz! Vzápätí sa objavil aj lekár. Vydýchla som si. Ani som sa nenazdala a už ho odvážali do nemocnice.

Bola som v napätí – chcela som vedieť, či sa im ho podarilo zachrániť. Vzala som si taxík a odviezla som sa do nemocnice zistiť, ako to s neznámym dopadlo. Tam mi povedali, že vďaka môjmu pohotovému konaniu prežil. Nechala som im tam svoju adresu, aby mi dali vedieť, keď bude schopný normálne komunikovať. Ešte totiž nebol schopný vnímať realitu.

O niekoľko dní som dostala z nemocnice správu, že ich pacient sa na mňa pýtal, povedali mu, kto ho našiel, a tak vyjadril túžbu vidieť ma a poďakovať sa. Ešte stále som za neho cítila určitú zodpovednosť, chcela som mu pomôcť vyliečiť sa zo závislosti. Myslela som si, že práve ja by som ho možno dokázala presvedčiť, keď voči mne pociťuje vďačnosť.

Zaklopala som na dvere jeho izby a vstúpila. Pôsobil dosť zúfalo, ešte stále bol slabý, ale bol pri plnom vedomí. Keď som vošla a môj pohľad sa stretol s jeho – ovládol ma silný pocit déja-vu. Bolo zvláštne, že aj v jeho prenikavo modrých očiach sa zračilo poznanie.

„Anna?“, spýtal sa.

Prekvapene som si ho ešte raz prezrela, nechápala som, ako je možné, že som mu známa. Pohľad mi skĺzol na tabuľku s jeho menom – nemohla som uveriť vlastným očiam – bol to Daniel!

           Zdesenie, ktoré som pociťovala, sa nedá popísať – z muža obdareného takou krásou sa zrazu stala troska. Ako sa to mohlo stať?

          Prisunula som si k nemu stoličku a on mi začal rozprávať svoj príbeh. Po našom rozchode si naďalej zarábal súkromnými hodinami tenisu, a tam sa zoznámil s dievčaťom z veľmi dobre zabezpečenej rodiny. Prostredníctvom nej sa dostal do spoločenskej smotánky – partie mladých, z ktorých väčšina mala za rodičov významných politikov, umelcov alebo ľudí pracujúcich vo filme. Chodili na večierky, fajčili, experimentovali s alkoholom, neskôr prešli na ópium a hašiš. Netrvalo dlho a jeho stav sa negatívne prejavil aj na výsledkoch v škole – vyhodili ho. Keďže sa stal závislým, potreboval peniaze, a tak začal kradnúť... Výsledok na seba nenechal dlho čakať – problémy s políciou, podlomené zdravie a nakoniec predávkovanie...

            Neskôr priznal, že v čase, keď som ho spoznala, bol ešte veľmi nezrelý, nevedel, ako sa zachovať, čo má urobiť. Už na druhy deň oľutoval to, čo mi povedal, ale obával sa, že by som mu neodpustila. Hanbil sa ísť za mnou, pretože si myslel, že už ho nechcem ani vidieť, a preto radšej zo zbabelosti neurobil vôbec nič. Paradoxne, teraz bol on uchvátený mojím výzorom, vravel, že aj keď som vždy bola pekná, teraz sa so mňa stala naozaj krásna žena.

          Po tom, čo ho prepustili z nemocnice, šiel na liečenie. Našťastie som ho ani nemusela dlho prehovárať, sám si uvedomil jeho dôležitosť. Zo závislosti sa čiastočne dostal, ale horšie to bolo s ostatnými vyšetreniami, hýrivý spôsob života, alkohol a drogy sa podpísal na jeho zdraví...

            Zmenil sa. Už to nebol ten bezstarostný chlapec s naivitou očiach, ale dospelý muž, ktorý tvrdo platil na svoje chyby. Usiloval sa napraviť svoj život, aj keď následky boli nezvratné. Pomáhal nám v dobrovoľníckej práci - tým, čím prešiel, získal neoceniteľné skúsenosti a mohol tak efektívne radiť druhým. Žiaľ, na úkor smrteľnej choroby, proti ktorej z celej sily bojoval. A viem, že v tej dobe ma začal skutočne milovať. Mohlo sa to skončiť úplne inak, ale jeho hodiny neúprosne tikali. Žil ešte 6 rokov.

Foto: www.ourphorum.com