Paríž, r. 1876

Postavenie dcéry jedného z  najbohatších obchodníkov v Paríži, Louisa Chalereuxa, ma predurčovalo k jednoznačnému smerovaniu životnej cesty – zoznámiť sa mužom z vyššej spoločenskej vrstvy, najlepšie so šľachtickým titulom alebo vysokopostaveným politikom novej vlády, vziať si ho a dostať sa do kruhu vybranej parížskej smotánky. Napriek tomu, že Francúzsko už dávno nebolo monarchiou, môj otec mal presne takýto sen. Celý život sa snažil o pozíciu vzbudzujúcu úctu spoločnosti, a preto dúfal, že aspoň ja sčasti vyplním jeho želanie a stanem sa grófkou alebo vikomtesou. Nebolo významného plesu alebo prestížnej udalosti, na ktorú sa ma nepokúšal dostať. Zo začiatku mi aj vyhovovalo, že mám možnosť chodiť na spoločenské podujatia a zabávať sa s ľuďmi, ktorí stáli na vrchole vtedajšieho diania, ale po čase som bola zo všetkej tej umelej pompéznosti a strojenosti viac znechutená ako očarená. Unavovalo ma už chodiť na honosné plesy, udržiavať nudnú konverzáciu a tancovať s mužmi, ktorým sa len vďaka zadarmo zdedenému titulu dostávalo uznania. Boli povrchní a plytkí, pohŕdali chudobou a namiesto vyjadrenia vlastného názoru iba dookola omieľali naučené frázy. Vzbudzovali vo mne odpor alebo v najlepšom prípade ľútosť. Mala som pocit, že tam nepatrím. A tak sa môj život, napriek otcovým protestom, začal uberať iným smerom.

Pozitíva, ktoré plynuli z toho, že som bola bohatá dedička, som síce využívala, ale v úplne inom smere. Vďaka tomu, že som sa ako dcéra majetného obchodníka nemusela starať o živobytie, mohla som si dopriať luxus venovať svoj čas tak trochu nezvyčajnej záľube. Bola som spisovateľkou, čo by ešte nebolo vôbec zvláštne, ale živila som sa najmä písaním listov. Nie obchodných dokumentov či zmlúv, ale ľúbostných. Prichádzali ku mne páni – bezradní, bohatí i chudobní, elegantní i bez vkusu, s určitým postavením, ale aj z nižších vrstiev. A títo všetci mali jedno spoločné – chceli si získať ženu, ktorá ich zaujala. Moje dobré meno sa šírilo ako požiar – bola som absolútne spoľahlivá a diskrétna - klienti si mohli byť istí, že ich podvod, ak sa dá ich počínanie vôbec nazvať podvodom, neprezradím. Okrem toho, čo bolo asi to najhlavnejšie, môj osobitný štýl a dôkladný prístup k problému zaručoval vysoké percento úspešnosti. Moja práca nespočívala iba v zostavovaní korešpondencie, ale zahŕňala celú taktiku lásky, proces vzbudzovania a odkrývania citov druhej osoby. Ovplyvňovala som to tým, že som pánom radila, kedy je správne poslať list a ako sa v závislosti od času chovať k danej osobe. Načasovanie listov bolo jedným z kľúčových momentov celého priebehu získavania si ženy. Oproti nim som mala dve výhody – bola som žena, a tak som najlepšie rozumela ženskej duši, a navyše moje myslenie nikdy nezaťažovali pocity náklonnosti - mohla som si zachovať úplnú objektivitu. Pri tom všetkom mi nešlo o peniaze, listy som vyhotovovala so zanietením a s túžbou pomôcť osamelým srdciam. Nikdy by som neprijala ponuku písať list pre milenku ženatého pána alebo list adresovaný vydatej žene. A veľakrát, keď som videla, že dotyčný je chatrne oblečený a že iba sťažka našetrí peniaze určené na tento účel, odmietla som ich vziať a pracovala som zadarmo, ale s rovnakou dôslednosťou.

Kedysi som aj ja využívala svoje literárne cítenie na písanie listov, ale to už bolo dávno. Paradoxne, na jednom z toho množstva plesov, na ktoré som bola nútená chodiť, som sa zoznámila s dôstojníkom francúzskej armády. Mal krásne meno, volal sa Gabriel. Keď sa nám stretli pohľady, okamžite som pocítila príval nezvyčajnej sympatie. Podišiel ku mne a požiadal ma o tanec, a už počas prvých tónov hudby na mňa zapôsobil svojím vyžarovaním. Všetko sa udialo veľmi rýchlo, samu ma prekvapilo, že po niekoľkých stretnutiach ma k nemu začalo viazať skutočne silné puto. Prišlo však vyhlásenie vojny Prusku a môj priateľ odišiel bojovať po boku Napoleona III. Napísali sme si zopár listov, ale jedného dňa som už nedostala odpoveď. Odvtedy som o ňom nepočula. Pokúšala som sa ho nájsť, prešla som takmer všetky lazarety a nemocnice, ale márne. Ťažko opísať stav, ktorý mi teraz prichodí ako cítenie inej osoby. Ako vykresliť trápenie a bolesť, súženie a clivotu tých dní? Po piatich rokoch márneho pátrania a čakania som sa toho bezvýsledného úsilia vzdala. Musela som prijať fakt, že mi ho nenávratne vzala vojna alebo že ma opustil pre inú ženu.

Priatelia mi vraveli, že som sa zmenila. Ja si však myslím, že som sa len nedokázala opäť zamilovať. Nestretla som však žiadneho muža, ktorý by sa približoval mojim predstavám.

Potom som spoznala markíza de la Reé, ktorý ma od prvej chvíle, ako ma uvidel, začal zbožňovať. Nevynikal ničím výnimočným, ale bol to dobrý a slušný človek, a naviac si ho môj otec veľmi obľúbil, a preto som začala o ňom uvažovať ako o prípadnom budúcom manželovi. Nemilovala som ho, ale pociťovala som k nemu určitú náklonnosť a sympatie, aké cítime k ľuďom, ktorí nás majú radi. A keďže čas neúprosne plynul, a ja som túžila po tom, že si raz založím rodinu a budem mať deti, a zároveň som sa nazdávala, že vhodnejšieho kandidáta nenájdem, po roku sme sa dohodli na zásnubách. Myslím, že to bol jeden z najšťastnejších dní života môjho otca.

Pri svojej práci som sa zoznámila s množstvom mužov, ale môj pohľad na nich nebol práve najpozitívnejší, takmer som nimi pohŕdala. Je prirodzené, že nie každý má nadanie na sloh či formulovanie súvetí, alebo dostatočnú slovnú zásobu kombinovanú so schopnosťou vcítiť sa do rozpoloženia druhého a zároveň náležite zapojiť obrazotvornosť. Ale nedokázať vyprodukovať pár súvislých viet s trochou fantázie, to už som považovala za nedostatok intelektu alebo citu. Naviac - im písanie muselo ísť lepšie ako mne, pretože mali vec, ktorá je pri tvorbe najdôležitejšia – inšpiráciu. Ak človek pociťuje silné emócie, už to je predpokladom úspechu pri písaní. Ale zväčša išlo o mužov chudobných duchom, ktorí sa vyznačovali nedostatkom vôle a sebavedomia. Stačilo mať len úsilie a trocha rozumu, keby sa posnažili, prečítali zopár kníh, zamysleli by sa nad tým, čím ich tá žena upútala, nemohli by napísať nič zlé. Aspoň by to nepostrádalo úprimnosť.

Ale onedlho sa moja apatia a pýcha dočkali ťažkého úderu. Začalo to tým, že mi jedného dňa prišiel neobyčajný list. Na obálke nebolo žiadne meno či monogram, čo už samo o sebe dávalo tušiť určitú zaujímavosť. S očividnou netrpezlivosťou som ju otvorila a začala som čítať úhľadne napísaný text.

„Vážená slečna Christine Chalereux,

dovoľujem si Vás požiadať o láskavosť. Vopred sa ospravedlňujem, že neuvediem svoje pravé meno, ale situácia, v ktorej sa nachádzam, si to vyžaduje. Robím to však z presvedčenia, že takéto správanie bude akceptovateľné – Vaša povesť zaručuje diskrétnosť.

Obraciam sa na Vás s prosbou o zostavenie listu osobe, na ktorej mi veľmi záleží. Z vyššie uvedených dôvodov Vás prosím o zachovanie mlčanlivosti a trvám na tom, aby som mohol zostať v anonymite.

Finančné náležitosti by som si dovolil navrhnúť osobne, dňa 12. mája o ôsmej hodine večer na cintoríne Pére Lachaise, pri pomníku Héloise a Abélarda. Ja si vás nájdem.

S pozdravom Lucien“

Ohromene som hľadela na list neschopná akejkoľvek myšlienky. Tak toto vyzerá nesporne zaujímavo, pomyslela som si. Dáma v mojom postavení by takýto list mala zahodiť a viac mu nevenovať svoju pozornosť. Navyše, keby ma bol niekto videl prechádzať sa s cudzím mužom vo večerných hodinách, ohrozilo by to moje zasnúbenie s markízom. Ale ja som aj napriek tomu ani sekundu nezapochybovala o tom, že na miesto stretnutia pôjdem. Takúto vzrušujúcu udalosť som si nemohla nechať ujsť, po dlhej dobe konečne niečo dokázalo vyburcovať moju zvedavosť.

Na svoju tajomnú schôdzku som sa však náležite pripravila. Pred odchodom som svojej dobrej priateľke zverila obálku, do ktorej som vložila originál listu neznámeho, s inštrukciami, aby ju otvorila, ak by som sa do určitej hodiny nevrátila. Prehodila som si plášť proti večernému chladu a pod šaty som si ukryla malú dýku. Nechala som sa kočom odviesť na miesto. Vyšla som k bráne cintorína, na ktorý práve padal súmrak. Osvetľovalo ho len tlmené svetlo okolitých pouličných lámp. Zvony neďalekého kostola práve odbíjali. Bolo osem hodín.

Cítila som sa neisto, okolo sa vynárali čudné siluety pomníkov a niektoré pôsobili naozaj zlovestne. Prešla som až do juhovýchodnej časti cintorína po avenue Casimir Perier k hrobke, nad ktorou sa na stĺpoch týčil prístrešok v podobe štvorhrannej veže. Tu ležali Héloise a Abélard, tragickí milenci, ktorým nebolo dopriate dožiť sa spoločnej staroby. Poobzerala som sa okolo seba, nikoho som nevidela. Premkol ma strach a ruku som si pre istotu položila na miesto, kde som mala ukrytý nôž. Zrazu som vedľa seba, kdesi za monumentom, začula mužský hlas:

„Mademoiselle...“

Prudko som sa otočila smerom, odkiaľ vychádzal hlas. Preľaknuto som cúvla a zovrela päsť s dýkou. Spoza pomníka sa vynorila vysoká postava oblečená v čiernom obleku a v plášti rovnakej farby, hlavu jej zakrýval klobúk a tvár mala zahalenú maskou.

“Nebojte sa ma, chcel by som ostať nepoznaný, preto mám túto masku,“ prehovoril vľúdne.

Začala som pochybovať, či rozhodnutie ísť na schôdzku s neznámym, bolo rozumné. Vôkol nás nebolo nikoho. Rozmýšľala som, prečo má na sebe masku. Asi to bol známy šľachtic, alebo vysokopostavený člen vlády, ktorého by som mohla spoznať.

Ak som si odmyslela nezvyčajnú pokrývku tváre, už na prvý pohľad ma zaujal. Bol iný ako ostatní. Jeho krok bol rázny a keď prehovoril jasným hlasom, cítila som z neho energiu.

Podala som mu ruku a on ju zachytil s nespornou eleganciou a pobozkal mi ju. Na rukách mal však rukavice, čo bolo voči dáme neslušné.

„Teší ma, že vás spoznávam, slečna Chalereux,“ povedal hlbokým hlasom. Premkol ma silný pocit deja-vu, niekde som ten hlas musela počuť! Toho muža určite poznám. Ale nevedela som si za nič spomenúť, odkiaľ. Moje úvahy však v tej chvíli prerušil.

„Mrzí ma, že vám spôsobujem takéto komplikácie, ale dúfam, že mi rozumiete a že budete rešpektovať toto rozhodnutie. Ako kompenzáciu vám ponúkam dvojnásobok zvyčajnej sumy.“

„To nebude nutné,“ hrdo som sa ohradila. Napriek tomu som cítila, že mi svojou ponukou vyrazil tromfy. A tak som pokračovala:

„Predpokladám, že podmienky sú vám známe. Polovica predtým, polovica po úspešnom dokončení akcie. Budete sa riadiť mojimi pokynmi. Jedno pochybenie a končím,“ povedala som pevným tónom.

„Nemusíte si robiť starosti, s náležitosťami som bol oboznámený,“ odvetil odmerane.

„V poriadku. Môžeme teda pristúpiť k predmetu vášho záujmu. Porozprávajte mi o nej, aká je to žena? Potrebujem vedieť všetko. Vek, vzdelanie, rodinné zázemie, záľuby, majetok, spoločenské postavenie, trávenie voľného času, morálne cítenie, temperament, aké knihy číta...“, vymenovala som.

„Tá dáma je vysoko inteligentná, pochádza z dobre situovanej rodiny, ale nemá šľachtický pôvod, má jedného súrodenca. Jej povesť je bez poškvrny, správa sa počestne. Navyše je citlivá, priamočiara a zároveň rozumná, ale viem, že v hĺbke srdca je aj vášnivá...“

„Výborne...“ Bola som milo prekvapená. Muži boli zvyčajne pri opisoch zdržanlivý a až zarážajúco nepresne a chudobne sa vyjadrovali o osobe, ku ktorej ich mal pútať cit.

„Dokázali by ste ju opísať?“

„Je nádherná, ale jej krása nie je umelá, vyžaruje z nej duchovno, má tvár prežiarenú láskavosťou a bledučkú pleť, ktorá kontrastuje s jej jasnými a ohnivými čiernymi očami. Jej pery sú živé a pôvabne tvarované. Nie je vysoká, postavu má pružnú, ale nie je chudá. Je v nej energia a živosť.“

Zostala som absolútne ohromená jeho detailným opisom. Až som pocítila závan závisti, ako obdivne sa o nej vyjadruje. Veď taká žena ani nemôže existovať! Ale vrátila som sa k svojej práci a pokračovala som v rozhovore ako obyčajne:

„Teraz by som potrebovala vedieť niečo o jej názoroch. A aké knihy má rada?“

„Má rada filozofov moderného racionalizmu - Descarta a Pascala, ale k osvietencom nemá najvrúcnejší vzťah. Záľubu však našla v románoch Balzaca, Flauberta a Maupassanta, či v takzvane nevhodnom románe Manon Lescaut. Taktiež obľubuje ostrovtip Moliérových hier.“

Zvláštne, pomyslela som si, máme toho veľa spoločného. Určite nepatrí medzi stádovito rozmýšľajúcu smotánku. Napriek svojej profesionalite som popustila uzdu svojej vzrastajúcej zvedavosti:

„Viem, že teraz idem proti sebe, ale nedá mi nespýtať sa vás - čudujem sa, že ste za mnou vôbec chodili, pri vašej slovnej zásobe nemôže byť problémom napísať akýkoľvek dopis.“

Neznámy sa po prvý raz usmial. „Nechcem nič ponechať na náhodu.“

„Mám ešte jednu otázku - rada by som vedela, kto ma vám odporučil,“ skúsila som, aj keď s vedomím malej šance, niečo o ňom vyzvedieť.

Muž sa opäť usmial. „Toto je taktiež predmetom môjho tajomstva.“

Určite to bude niekto z môjho okolia, možno ma s ním zoznámil otec na jednom z posledných plesov, pomyslela som si. Snažila som sa zaloviť v pamäti a medzitým som skúmala jeho oči. Boli tmavohnedé alebo čierne a pozerali pozorne, priam uprene.

„A aký dlhý by mal byť list? Chcete tam mať aj nejakú poéziu?“, vrátila som sa k dôslednosti.

„Asi tak na jednu stranu, nechcem ju zbytočne unavovať. Báseň nie je potrebná, to vymyslím aj sám.“ Uznanlivo som sa na neho zahľadela. Aj v tomto bol odlišný od mojich klientov.

„Na začiatok by som ho formulovala trocha nejasne, aby si nemohla byť vašimi citmi príliš istá. Mal by odrážať váš obdiv, lichotiť jej, ale udržiavať si mierny odstup, aby z vás bolo cítiť hrdosť, a tiež by som tam vložila zopár názorov na filozofiu 19. storočia. Ak je taká pôvabná ako opisujete, iste má veľa nápadníkov. Vy musíte vyvolať jej zvedavosť svojou originalitou a zdanlivou nedostupnosťou,“ navrhla som.

„Dobre, nechávam to na vás,“ súhlasil takmer okamžite.

„Dokedy potrebujete vyhotoviť prvý dopis?“, spýtala som sa prakticky.

„Máte na to týždeň,“ odvetil ihneď.

„To mi stačí. Takže na tomto mieste a v rovnakom čase o týždeň,“ upresnila som. Muž ticho prikývol.

„A ešte niečo – slečna je slobodná?“, chcela som sa uistiť.

„Ach, áno, samozrejme,“ povedal a ja som zazrela nepatrné dvihnutie kútika úst.

„Tak, to je asi všetko, čo potrebujem vedieť,“ uzavrela som náš rozhovor.

„Rád som vás spoznal, ale reči o vás neboli úplne pravdivé.“

V pomykove som sa na neho pozrela a on dodal:

„Ste ešte pôvabnejšia ako o vás hovorili.“ Potom sa mlčky uklonil sa ja som ohromene hľadela ako dôstojne odchádzal.

Napriek tomu, že som nevidela jeho tvár, zanechal vo mne silný dojem. Celý týždeň som strávila úvahami o jeho pôvode, ale nič podstatné som si nevedela v mysli vybaviť. Zarážal ma najmä ten fakt, že aj keby som sa s ním niekedy v minulosti na nejakom bále alebo v opere zoznámila, určite by som si ho zapamätala. Ale ako mi pamäť siahala, nedokázala som si spomenúť na nikoho, kto by vo mne vzbudil rovnaký záujem ako on. A možno môj stav bol spôsobený iba okolnosťami, tajomným šerom a bizarnými tieňmi cintorína, prítomnosťou záhadnej masky, romantikou jarného večera a prepiatou obrazotvornosťou, ktorou som sa nechala uniesť.

Nech už bola príčina môjho zanietenia akákoľvek, jedno som si jasne uvedomovala – nemohla som sa dočkať najbližšieho stretnutia. List som napísala presne podľa inštrukcií a na svoju prácu som bola náležite hrdá, hoci priznávam, že sa mi nepísalo ľahko. Bola som však zvedavá, čo na to povie on.

Na cintorín som prišla presne a už z diaľky som videla jeho postavu stáť v šere pomníka Héloise a Abélarda.

„Dobrý večer, mademoiselle,“ uklonil sa a galantne mi pobozkal ruku, ktorú som mu podala. Tentoraz na jeho rukách neboli žiadne rukavice, jeho prsty boli studené a všimla som si, že sa nepatrne zachveli. Jeho pery boli vláčne, ale bozk nebol iba naznačený, ako to pri takých formálnych stretnutiach býva, jasne som ho cítila, dokonca by som povedala, že bol oduševnený.

Podala som mu obálku so slovami:

„Dúfam, že sa vám bude páčiť.“ Poďakoval, vzal si ju do ruky a ja som pokračovala:

„Teraz by som navrhla, aby ste jej druhý a tretí list poslali v krátkych časových intervaloch, deň - dva po sebe. So štvrtým dopisom by ste mali počkať, zmätie ju fakt, že ho nedostane tak rýchlo, ako predpokladala. Vyvoláte tým jej zvedavosť.“ Odmlčala som sa, pretože som videla, ako si list ľahostajne zastrčil do kabáta.

„Ani si ho neprečítate?“ spýtala som sa netrpezlivo.

„Ale áno,“ povedal až nezvyčajne nedbalo. Vybral z obálky list a prebehol po ňom očami. „Je to skvelé,“ poznamenal, „presne také, aké som očakával.“ Vytiahol z vrecka na saku podlhovastú obálku. „Tu je váš honorár.“

Vzala som si ju s nechuťou. Pripadala som si ako Judáš, ktorý zradil sám seba a svoju vieru. Mala som pocit, že si tie peniaze nezaslúžim. Písala som nie zo svojho presvedčenia, ale len preto, aby som si splnila svoju povinnosť.

Na ďalšom stretnutí sme sa dohodli hneď na ďalší deň, aby mohla byť dodržaná kontinuita korešpondencie.

Priebeh bol rovnaký – dopis sa mu páčil, nemal voči nemu žiadne výhrady, a so všetkými mojimi návrhmi súhlasil. Zatiaľ, ako sme aj predpokladali, nedostal od dámy žiadnu odpoveď. Dohodli sme sa, že tento list odošle zajtra a o dva dni na to pošle tretí list, ktorý mu dodám nasledujúci večer.

Na druhý deň sme stretli za obvyklých, ale napriek tomu stále trochu desivých, okolností – večer na cintoríne. Schôdzka prebiehala ako obyčajne. Dala som mu tretí list a on mne ďalší finančný príspevok. Zdalo sa mi, že hoci sa ku mne správa s dôverou, udržiava si odo mňa odstup. Zvyčajne by sa mal o priateľskejšie smerovanie rozhovoru usilovať muž, ale aj tak som sa o to pokúšala ja. Pár krát som na jeho tvári dokázala vyčariť úsmev, ale rozosmiať sa mi ho nepodarilo. A ani s jemnou koketériou som u neho neuspela. Bol príliš racionálny a uzavretý, aby na moje pokusy nejako reagoval. A vysoko pravdepodobná bola aj tá možnosť, že bol do svojej dámy natoľko zaľúbený, že si žiadnu inú ženu ani nevšimol. Stretnúť sme sa mali tentoraz až o týždeň, kedy som mu mala dať štvrtý list.

Nikdy som nebola pri písaní listov akokoľvek ovplyvnená. Vždy som sa snažila čo najlepšie splniť požiadavky svojich klientov. Ale tentoraz som začala pociťovať neurčitú zainteresovanosť. Listy sa mi písali čoraz ťažie. Bila sa vo mne česť a vzrastajúca náklonnosť. Ten muž nebol vôbec suchopárny a bez obrazotvornosti ako ostatní, bol inteligentný a nesporne výnimočný. Rástla vo mne stupňujúca sa žiarlivosť voči tej žene, závidela som jej záujem toho neobyčajného muža, a najhoršie bolo to, keď som jedného dňa zistila, že nechcem, aby mal u nej úspech.

Stále viac a viac som dúfala, že sa mi podarí získať si ho, obliekala som si najkrajšie a najzvodnejšie šaty a používala len tie najlepšie parfumy. Bolo to však nesmierne ťažké – stretli sme sa vždy len na chvíľu, a keby som čo len náznakom prejavila svoj záujem, mohlo by sa to skončiť tým, že by mi prestal veriť a navyše by sa mohlo rozchýriť, že to, čo robím, je iba pretvárka, z ktorej pre seba podlo čerpám výhody.

Týždeň som sa zmietala v mučivých pochybnostiach a moja myseľ sa neustále zaoberala oným tajomným mužom. Kládla som si tisíce otázok, ktoré nemali odpoveď. Prečo nemám to, čo má žena, ktorú Lucien miluje? Prečo, keď konečne stretnem niekoho, kto ma vytrhol z pasivity a rezignácie, ho nedokážem zaujať? Je to takmer ako prekliatie osudu, že mi bolo dopriate vidieť záblesk šťastia a vzápätí som bola hodená do tmy samoty, kde ostávam uväznená. Som azda zamilovaná? Je to vôbec možné, že opäť prežívam cit, o ktorom som si myslela, že vo mne už nemôže vzniknúť? Veď toho muža ani nepoznám, ako to, že vo mne vyvolal túto búrku?

Na markíza de la Reé som už ani nepomyslela, bolo mi ho ľúto, ale snažila som sa mu vyhýbať. Nechcela som mu spôsobovať zbytočnú bolesť svojim nevrlým správaním. Keď som ho v duchu porovnávala s Lucienom, prišla som k trpkému poznaniu. Ak vo mne niekto iný dokázal vzbudiť takúto vášeň, nemôžem si ho vziať. Nemalo to riešenie. Ocitla som sa v bludisku, z ktorého jediné východisko bolo okamžite zastaviť tento môj neuvážený a nezmyselný cit.

Na štvrté stretnutie som išla ako na popravu, rozhodnutá so všetkým skoncovať. Aby som nestratila odvahu, hneď po tom, čo ma privítal, som zahlásila:

„Toto je posledný list. Dúfam, že vám vyjdú vaše zámery. Mrzí ma to, ale už v tejto práci nebudem pokračovať,“ povedala som priškrteným hlasom a pohľadom som zamierila na jeden z náhrobných kameňov.

„Prečo? Ide vám to výborne...“, spytoval sa prekvapene.

„Aj tak nie je zatiaľ žiadna odozva,“ snažila som sa vyhnúť skutočnému dôvodu.

„Mýlite sa, práve včera som dostal list...“ Vtom vytiahol z vrecka akúsi obálku. „Aha, tu je,“ podával mi ju. Nevládala som sa na ňu ani len pozrieť, nechala som ju nepovšimnutú v jeho rukách. Takže vyhrala!

„Tak vidíte, už ma nepotrebujete,“ odvetila som s neskrývanou trpkosťou.

„Vezmite si ho a čítajte,“ vyzval ma.

Bolo by príliš nápadné, keby som to odmietla. Nadýchla som sa a prevzala som si ho od neho. Prekvapilo ma, že vyzeral byť ochytaný a zožltnutý, alebo to bolo spôsobené iba tým šerom? S odporom som otvorila obálku a vytiahla list.

Ako som sa zahľadela na riadky, v šoku mi vypadol z rúk. To písmo som poznala – bolo moje!

S údivom som sa pozrela na neznámeho.

„Ale ako..?“, vyjachtala som zo seba. „Bože, to ste vy, Gabriel!“, zvolala som a chcela som sa mu vrhnúť do náručia. On však odo mňa odstúpil.

„Už som nemohol ďalej hrať túto komédiu. Pôvodne som vás chcel iba vidieť, ale po čase som si uvedomil, že vás stále milujem.“

„Ale prečo ste sa mi neozvali skôr, prečo ste ma nechali celý ten čas trápiť sa a myslieť si, že ste mŕtvy? Ako ste mi to mohli urobiť?“, obrátila som sa na neho vyčítavo.

„Nemohol som sa vám ukázať, nie som tým, čím som býval – moja tvár už nie je taká ako predtým.“

„Čo sa vám stalo?“

„Vo vojne som bol ranený, a to zohavilo moju tvár na nepoznanie. Dlho som sa liečil. Nemohol som sa vám takto ukázať. Zmenil som si meno, nechcel som, aby ste ma našli a z ľútosti pokračovali v našom vzťahu.“

„Nech ste akýkoľvek, mne je to jedno!“, vykríkla som.

„Ste zasnúbená s markízom de la Reé, nebudem vám stáť v ceste,“ povedal chladne.

„Gabriel, prestaňte! Nič pre mňa neznamená, zásnuby ihneď zruším!“

„Christine, nemám vám čo ponúknuť. Stretnutia v skrytosti, žiadne verejné plesy či návštevy divadla. Trpeli by ste.“

„Vôbec mi na tom nezáleží. Celý čas som sa trápila myšlienkami na vás, pretože som si myslela, že vás už nikdy neuvidím... Nikdy som na vás nezabudla!“ Z očí mi vyhŕkli slzy.

„Teraz za vás hovorí dojatie, ale čo bude potom? Budem vám len na príťaž. Nemôžem vás urobiť šťastnou,“ namietal.

„Nechcem vás opäť stratiť, nerobte to!“, zvolala som zúfalo.

„Odpustite, že som vás vyhľadal, ale túžil som vás ešte naposledy vidieť...,“ povedal s pohnutím. Potom sa tón jeho hlasu zmenil na rozhodný: „Ešte dnes odídem, nehľadajte ma. Bude to tak lepšie. Vydáte sa za markíza a na mňa časom zabudnete... Zbohom.“

Neveriacky som hľadela, ako sa obrátil a rýchlym krokom odo mňa vzďaľoval.

„Gabriel! Zostaňte, prosím!“, volala som na neho. Rozbehla som sa za ním, ale zmizol mi v súmraku noci.

Bola to najhoršia chvíľa môjho života. Druhý raz som prišla o svoju lásku. Keď som ho stratila po prvý raz, udialo sa to postupne - stále som mala nádej, že ho raz uvidím, a môj smútok zo dňa na deň rástol, až som jedného dňa pochopila, že už sa nevráti. Ale teraz som v jednom momente pocítila obrovské šťastie z jeho návratu, a vzápätí o to väčší žiaľ z toho, že mi znovu odišiel. Ako som sa len zmýlila, keď som vsadila na kompromis a zasnúbila sa s markízom de la Reé! Človek sa, napriek zdanlivej neuskutočniteľnosti ich naplnenia, nikdy nesmie vzdať svojich ideálov, lebo inak môže na to veľmi kruto doplatiť. A väčšinou tým nespôsobí utrpenie iba sebe, ale aj iným.

Pocítila som príval zúfalého smútku, ale nedovolila som mu, aby ma ovládol. Nezmierim sa s tým tak ľahko, povedala som si. Gabriel bol jediný muž, akého som kedy milovala, nemôže to predsa skončiť takto! To, že som ho mala možnosť opäť vidieť a že žije, je úžasné znamenie osudu, ktoré sa nestáva často, a nemožno dopustiť, aby mi šťastie len tak pretieklo pomedzi prsty.

Začala som rýchlo konať. Ešte v ten večer som navštívila zopár priateľov, prešla som od Pont Neuf cez nebezpečné a chudobné štvrte až k Pont Petit, aby som podplatila zopár povaľačov a hostinských. Niekto ho určite musel poznať. Muž so znetvorenou tvárou sa nemohol pohybovať bez povšimnutia. Tušila som, že pobyt v takých častiach mesta sa nezaobíde bez nepríjemností, a nemýlila som sa. Narazila som na niekoľko otravných žobrákov, ktorí vo mne vycítili bezbrannú obeť, ale nakoniec som sa ich šťastlivo striasla. Najdôležitejšie bolo to, že som rozhodila siete a mohla s nádejou čakať na výsledky.

Takmer mesiac trvalo moje vytrvalé pátranie a medzitým som napriek otcovým námietkam zrušila zasnúbenie, čo vo vyšších kruhoch vyvolalo značný rozruch. Všetci mysleli, že som sa zbláznila a že som si definitívne zničila povesť, a tým aj svoju budúcnosť. Strašne som riskovala – všetko som vsadila na jednu kartu, ale aspoň som cítila, že skutočne žijem, že som to konečne ja.

Na rozdiel od minulosti a môjho neúspešného pátrania po Gabrielovi mi tentoraz moje hľadanie prinieslo ovocie. Informátori mi poskytli cenné správy o Gabrielovom pobyte. Dozvedela som sa, že sa vybral do Versailles, kde sa pod menom Jean Morard ukryl v istom dome.

A tak som hneď na ďalší deň vyrazila na cestu. Nehľadiac na otcove protesty som si vzala toho najlepšieho koňa z našich stajní, osedlala ho a zamierila na západ od Paríža. Cesta bola prašná a slnko horúco pražilo. Na páľavu či únavu som však ani nepomyslela, hnala ma nádej, že opäť uvidím Gabriela. Bála som sa opätovného odmietnutia, ale vnútri som cítila, že ho dokážem presvedčiť, že keď uvidí všetku moju snahu a cit, neostane chladný. Veď ma ešte stále ľúbi. Skôr som sa obávala, že sa mi ho nepodarí nájsť, že sa medzitým odsťahoval a ja nenájdem jeho stopu.

O dve hodiny som dorazila na miesto - do niekdajšieho hlavného mesta kráľovstva. Hoci samotný palác bol symbolom pompéznosti a rozmarnosti francúzskeho dvora za vlády Ľudovíta XIV. až Ľudovíta XVI., okrajové časti Versailles boli na tom podstatne horšie - väčšinou tam boli ubytovaní vojaci.

Vyhľadala som najbližšie pohostinstvo a pomocou štedrého príspevku na jeho chod som vymámila od krčmára zopár užitočných rád. Spomenula som mu meno Morard, a podľa všetkého vedel, o koho sa jedná. Ochotne mi prezradil Gabrielov úkryt - podľa jeho slov sa nachádzal na samom konci Versailles, tam totiž stál dom s modrou strechou, ktorý si dotyčný, záhadný pán Morard, prenajal. Neváhala som a vybrala som sa tam hneď po krátkom občerstvení.

Dom som našla ešte pred západom slnka, spozorovala som ho už z diaľky - tú strechu nebolo možné prehliadnuť. Chcela som zosadnúť z koňa, ale v tej chvíli som zazrela, ako z brány vychádza postava s koňom. Bol to Gabriel! Rýchle som otočila koňa, ukryla sa za roh domu a odtiaľ som ho so zatajeným dychom pozorovala. Vysadol na svojho koňa a ja som ho opatrne nasledovala. Zamieril k lesu. Nechávala som si od neho odstup, aby ma nezbadal, a pokračovala som za ním. Srdce mi neuveriteľne silno búchalo. Vošli sme na úzku lesnú cestičku a asi po polhodine prechádzky sme sa ocitli na čistinke. Keď som videla, že zastal, rýchle som vošla do blízkeho stromového porastu, odkiaľ som ho mohla nerušene sledovať. Zoskočil z koňa a priviazal ho o najbližší strom. Potom si sadol na zem a z kapsy vytiahol knižku, ktorú si začal čítať.

Zosadla som z koňa, a potichu som ho pomocou lán postroja uviazala k mohutnému dubu. Stále som sa nemohla odhodlať k tom, aby som išla za ním. Chvela som sa strachom, ako to všetko dopadne. Toto bola moja posledná šanca, nechcela som ju pokaziť. Vtedy však môj kôň zaerdžal. Videla som, ako sa Gabriel prudko strhol a spod kabáta okamžite vytiahol masku, ktorú si obratne nasadil. Potom vstal a zmätene sa otáčal okolo seba. Vzápätí vykročil a pomalým krokom sa blížil k miestu, kde som stála.

Nemalo zmysel naďalej sa schovávať. Nadýchla som sa, vyšla z tône stromov a ocitla som sa priamo pred ním.

„Christine,“ zašepkal dojatý.

„Už mi veríš?“, spýtala som sa.

„Nevieš, do čoho sa ženieš...,“ smutne odvetil a ukázal na masku, ktorú mal na tvári.

Podišla som k nemu a položila mu ruku na tvár. Potichu zaprotestoval, ale potom mi to odovzdane dovolil. Pomaly som odkrývala jeho tvár. V jeho očiach sa zračili obavy a ani ja som nebola pokojná. O chvíľu bol maska preč a ja som sa po niekoľkých rokoch samoty konečne mohla pozrieť do tváre milovanej osoby. Hoci jeho líce pretínali dve nepekné jazvy, vôbec ma to nevydesilo. V tej chvíli som bola tá najšťastnejšia žena v celom Francúzsku.