Newsletter:

Odoberajte aktuálne novinky:



Neviem prečítať text

info linka 0910 966 423
Reklama
Sonáta mesačného svitu

                                    Sonáta mesačného svitu

    Veľa ráz som sa zamýšľala nad tým, aký účel majú jednotlivé udalosti v živote. Môjmu rozumu sa priečilo zvaľovať všetko na akúsi nedefinovateľnú hru osudu - na náhodu. Vždy som sa snažila držať svoj život pevne v rukách, riadiť a usmerňovať chod udalostí vlastným rozhodovaním. Ale po čase som zistila, že nie vždy sa to dá. Niekedy nás prekvapia udalosti, ktoré sme nečakali, a obyčajne sa to deje na poli lásky. Neplánujeme, že sa do niekoho zamilujeme, netušíme, ako bude vyzerať ten, s ktorým spojíme svoj život. Jednoducho jedného dňa príde, nevieme kedy a ako sa to stane, ale dúfame. Niekto to zistí po pár hodinách, niekto to spozná po pár týždňoch a niekomu to trvá roky, kým si uvedomí, že je to ten, na ktorého čakal. A stáva sa aj to, že nám osud pripraví skúšku, kde nám dá okúsiť tento nádherný pocit, ale vzápätí nám ho berie. A vtedy sa natíska otázka, či za ten cit bojovať, alebo ho nechať odísť...

 

    Mal tmavé kučeravé vlasy a bledú pokožku, bol stredne vysoký a štíhly. A jeho prenikavé modré oči neskutočne žiarili poznaním a vnútorným prežívaním. Môžu prejsť aj roky, ale na ten jeho pohľad nikdy nezabudnem.

     Spomienky na neho sa mi vynárajú útržkovité, boli to dva týždne bohaté na udalosti. Končila som šiesty semester a s ním aj bakalársku prácu, a tak som vtedy prežívala veľký stres. V tom čase som však bola členkou študentskej organizácie, ktorá pre skupinu zahraničných participantov pripravovala dvojtýždenný letný kurz zameraný na telekomunikácie. Žiaľ, posledný týždeň skúškového obdobia sa kryl s prvým týždňom kurzu. A tak som sa snažila nasadnúť do rozbehnutého vlaku kurzu hneď po poslednom dni semestra. Participanti poznali už všetkých organizátorov, a tak moje začlenenie do kolektívu nebolo jednoduché.

     Moja angličtina nebola v tej dobe na komunikačnej úrovni, a tak mi jazyková bariéra ešte viac sťažila situáciu. Neviem ani, ako to začalo, muselo to byť plynulé a nebadané, ale až neskôr som si uvedomila, že sa čoraz viac rozprávam s Belgičanom Jorisom. Medzinárodný večer zlomil všetok ostych, každý účastník kurzu predstavil svoju krajinu a pripravil národné jedlo a pitie. A tak sa v jednej miestnosti sústredili potraviny, sladkosti, jedlá a alkohol z celej Európy. Pamätám si na úplne nepodstatné detaily, že Belgičania priniesli pivo, čokoládu a ako hlavné jedlo uvarili hovädzie mäso so slivkami. Potom Joris s kamarátom zaspievali hymnu – jednu slohu po francúzsky a druhú po flámsky. Potom sa ma snažil nahovoriť na ich čerešňové pivo, ale nechutilo mi, na čom sa smial.

Spomínam si, že v jeden večer sme išli do pubu a celú cestu tam som sa rozprávala s Jorisom a pýtala som sa ho na rôzne súvislosti z histórie ohľadne rozdelenia Belgicka na valónsku a flámsku časť a ako je to z jazykmi. Učil ma vyslovovať základné vety v jeho jazyku, teda flámčine, a potom sme si to písali na papier. Bolo to zaujímavé – znelo mi to ako kombinácia angličtiny a nemčiny. Popíjala som pritom jahodový džús a strávila som s ním opäť veľmi príjemný večer.

     Predposledný deň sme mali opekačku, vyšli sme do lesíka za internátmi a rozložili sme sa na čistinke. Mali sme so sebou kopec špekáčikov, chleba, slaniny a horčice, minerálky, víno a nespočetne veľa fliaš piva. Išla som do lesa, aby som vzala nejaké rovné palice na opekanie. Potom som si všetko položila na zem, sadla si na drevený klád a začala strúhať konce palíc určené na napichovanie špekáčikov. Joris podišiel ku mne a obdivne povedal: „Som tvoj veľký fanúšik,“ čo mi prišlo veľmi smiešne.

     Neskôr ktosi vytiahol gitaru a začal hrať. Hoci som hanblivá, nakoniec som sa pridala k spevu aj ja. Sedela som na konci dreveného pňa a vedľa mňa v tráve ležal Joris so zatvorenými očami. Keď ma počul, doširoka roztvoril svoje modré oči a povedal: „Máš nádherný hlas.“ Bolo to milé.

      Celý ten čas som si myslela, že o nič nejde, že sme iba kamaráti, ktorí sa pár krát spolu rozprávali. Uvažovala som nad tým, kto by mohol byť jeho typ, kto ho mohol zaujať, a myslela som, že je ním organizátorka Andrea. Trošku som jej závidela plynulú angličtinu a schopnosť vždy pohotovo reagovať. Bola v organizácii dlhšie ako ja a aj preto mi pripadalo byť prirodzené, keby si eventuálne zvolil ju – každý by si vyberal skôr niekoho, s kým sa mu pohodlnejšie rozpráva, komu nemusí vysvetľovať jednotlivé slovíčka. Napadlo ma, že je dosť možné, že má priateľku, oproti iným študentom sa správal dosť zdržanlivo. Každopádne, vôbec mi nepripadalo pravdepodobné, aby som sa mu páčila práve ja.

     Posledný večer mi všetko prišlo veľmi ľúto. Išli sme si zatancovať do jedného podniku, ktorý bol na tom istom internáte, kde boli naši participanti ubytovaní. Na konci hrali akúsi pomalú pesničku. Strašne som túžila, aby ma Joris pozval do tanca, ale myslela som si, že sa mu páči Andrea. On iba vstal a spýtal sa: „Kto by si chcel so mnou zatancovať?“ Mala som obrovskú chuť ísť, ale obávala som sa, že čaká na niekoho iného a nechcela som sa vnucovať. Nakoniec išla Andrea a mne ostala v srdci len akási čudná stopa smútku.

     Pamätám si, akoby to bolo včera – rozlúčili sme sa vo vestibule internátu, padlo zopár zdvorilostných fráz, a ja som pomaly schádzala po schodoch nadol a za sebou som nechávala vštkých participantov, a hlavne Jorisa. Mohlo byť pol piatej ráno. Vtom mi po tvári začali stekať slzy, ktoré nikto nevidel. Náhle som pocítila silné dojatie, uvedomila som si, ako mi bude chýbať. Zaľúbila som sa.

     So slzami som prišla na Andreinu izbu, na ktorej som predtým ako organizátorka bývala, a zbalila si svoje veci. Chcela som stihnúť prvý autobus domov. Keď som prišla dole na vrátnicu, nechápala som. Na jednom zo sedadiel sedel Joris. Vôbec mi nedochádzalo, čo tam môže robiť v takejto skorej rannej hodine - o piatej ráno. Prečo nešiel spať? Prečo nie je na svojom internáte ale na našom? Neverila som, že to môže byť pravda, myslela som, si že sa mi sníva.

    Dodnes neviem, ako je možné, že vedel, že prídem dolu. Nehovorila som mu, že odchádzam. Sadla som si teda vedľa neho, ešte stále nechápajúc jeho prítomnosť. Pozeral na mňa a jeho oči sa so mnou zhovárali. Spýtal sa ma, na čo čakám. Odvetila som, že sa tam mám stretnúť s ďalšou kamarátkou, ktorá tiež ide na ranný autobus. Obaja sme mlčky sedeli. Potom sa mi uprene zahľadel do očí a pomaly povedal: „Zamiloval som sa do teba.“ Pozerala som na neho absolútne ohromená. Tak toto som absolútne nečakala! Potom pomaly pokračoval: „Musel som Ti to povedať, nemohol som odísť len tak, bolo by to ako čítať knihu a nedočítať poslednú stranu.“

     Potom mi navrhol, aby sme sa išli prejsť. Prechádzali sme sa ruka v ruke, prešli sme k Fakulte elektrotechniky a informatiky, potom sme zamierili k mostu vedúcemu k internátu Družba a nakoniec sme sa oblúkom vrátili na internát. Sériu nezvyčajných udalostí zavŕšilo stretnutie s jedným neznámym starším chlapíkom, ktorý sa nám prihovoril: „Dnes je najkrajšie.“ Mal pravdu, po dlhej dobe upršaných dní vyšlo slnko. Ja som však na neho pozrela vyjavená, v tej chvíli mi to zdalo byť priam osudové. Všetko som hneď prekladala Jorisovi, ktorý bol tiež prekvapený a pýtal sa ma, či toho pána poznám, na čo som zavrtela hlavou. Muž na náš údiv pokračoval: „Hodíte sa k sebe.“ V srdci som pocítila pichnutie - keby tak vedel!

     Budúcnosť sme nerozoberali, nemalo by to význam. On sa vráti do Ghentu a ja budem musieť ostať tu a čeliť spomienkam na miesta, kde sme boli spolu. Aké kruté! Povedal, že prvé, čo spraví, keď príde domov, bude to, že si pustí Sonátu mesačného svitu od Beethovena, ktorú sme obaja milovali. Ani nechcel, aby som ho odprevadila na stanicu, z ktorej mu šiel autobus na viedenské letisko, tvrdil, že by to bolo ešte horšie. A tak sme sa rozlúčili.

     Pár dní po odchode nám všetkým napísal krásny mail, kde mi zarezonovala veta: „Ľudia nie sú ako stromy – môžu sa stretnúť.“ Ale nestretli sme sa...

 

     Odvtedy som sa nespočetne veľa ráz pýtala sama seba, prečo som ho vôbec spoznala, aký to malo zmysel. Prečo to náhoda zariadila tak, že sme sa stretli, že nám bolo umožnené stráviť tých pár hodín na svitaní? Vtedy mi všetko pripadalo byť logicky opodstatnené, vyzeralo to ako znamenie, že sme si súdení. A preto, aby som dopomohla osudu, napísala som mu list. Najprv som si vravela, že ako žena by som také veci nemala robiť, ale bol to list napísaný úprimne, tak, aby vyvolal pozitívne pocity, aby vyzdvihol priateľstvo, ktoré medzi nami bolo, a o ktoré som nechcela prísť. Musela som to urobiť, bola to moja povinnosť. Inak by som mala pocit, že som nešla dostatočne v ústrety osudu, neustále by som si vyčítala, že som nechala odísť osudovú šancu. Odpovede som sa však nedočkala. Možno nepokladal za rozumné odpísať mi, alebo sa môj list stratil niekde medzi Slovenskom a Belgickom. V oboch prípadoch by to poukazovalo na to, že sme si predsa len neboli súdení. Nemalo význam siliť to, nechala som to tak, urobila som krok vpred, a tak už na to môžem s čistým svedomím zabudnúť. Uchovala som si na neho len pekné spomienky a verila som, že ma svojím spôsobom mal rád.

     Každopádne, bola to určitá prehra, asi som sa teda vo svojej analýze zmýlila. Ale neprestávali ma prenasledovať otázky. Prečo sa udiala tá náhoda, že ma tam čakal, keď to nemalo vôbec žiadny zmysel? Možno situácia, keď človeku niečo unikne, vyvolá v ňom určitý pocit, ktorý ho poučí o tom, aby si nenechal ujsť ďalšiu príležitosť. A až teraz, po rokoch, si myslím, že som našla vysvetlenie.


     Asi o dva roky po tom, čo som stretla a vzápätí prišla o Jorisa, sa stalo čosi nezvyčajné. Práve som cestovala električkou zo školy domov a znechutene som si v hlave premietala, čo všetko ešte musím odovzdať na zápočet, keď som zrazu pred sebou, na pravej strane pri dverách zazrela sedieť niekoho, kto mi úplne vyrazil dych. V tom momente som v žalúdku pocítila zachvenie. Mal modré oči a kučeravé vlasy – až to so mnou trhlo – v prvom momente vyzeral ako Joris. Zvedavo som si ho začala prezerať – oblečené mal texasky, tmavomodré tričko so žltým nápisom a na ňom rozopnutú bundu. Tváril sa sústredene, zbadala som, že z uší mu vedú dva drôtiky - počúval hudbu.

     Fascinovane som hľadela na známu tvár a v mysli sa mi vybavili všetky momenty nášho krátkeho priateľstva. V tej chvíli som si uvedomila, že nechcem o neho prísť. Možno to bol iba prelud, možno po prvých slovách budem vedieť, že to nie je ani jeho vzdialená podoba, možno sa sklamem, ale nechcela som ho len tak nechať odísť. Človek nedostane vždy druhú šancu.

     Na ďalšej zastávke som mala vystúpiť. Ostala som stáť ako prikovaná. Ani som sa nepohla. Po chvíli som začala rozmýšľať, čo urobiť, či sa mu skutočne prihovoriť, alebo to nechať tak. Na jednej strane mi tá myšlienka osloviť neznámeho chlapca prišla absurdná, na druhej strane som cítila silné nutkanie tak urobiť. Napadli mi viaceré možnosti ako začať rozhovor, ale všetky som zavrhla. Vsadím na úprimnosť, nemám čo stratiť.

     Chlapec, ktorý sa tak podobal na môjho belgického známeho, vystúpil o dve zastávky ďalej. Nasledovala som ho. Pripadala som si ako blázon. Potom som sa nadýchla a zozadu som sa jemne dotkla jeho pleca.

Prepáčte...“

Chlapec sa otočil s prekvapeným výrazom v tvári. Sňal si z uší slúchadlá a ja som neisto pokračovala:

Ja viem, že to možno vyznie zvláštne, ale poznala som niekoho, kto sa na teba veľmi podobá...“

Naozaj?“ ozval sa začudovane. Jeho hlas bol zamatovo jemný.

Chcela som len vedieť, aký máte hlas, jednoducho som cítila, že vás musím osloviť.“

A koho vám pripomínam?“, zvedavo sa spýtal. Jeho modré oči sa upierali na mňa presne tak isto ako kedysi Jorisove.

Jedného môjho priateľa, ktorého som mala veľmi rada, ale už ho asi nikdy neuvidím,“ smutne som dodala.

Aha...“, odvetil s pochopením.

Nehnevajte sa, nechcela som vás obťažovať...“ Odmlčala som sa. Chcela som sa rozlúčiť, ale prekvapil ma otázkou:

Chceli by ste sa o tom porozprávať? Znie to zaujímavo...“

Rada..., vyhŕkla som ešte stále neveriacky.

Teraz sa síce ponáhľam, ale môžeme sa dohodnúť napríklad na zajtra.“ , navrhol.

Čo tak zajtra o tretej na tomto mieste?“, upresnila som.

Dobre, môže byť“, prikývol. Potom sa usmial a podal mi ruku so slovami:

Inak, ja som Juraj.“ Vzápätí som sa predstavila aj ja a keď sme sa už chystali rozlúčiť, pohľad mi padol na jeho discman. Nedalo mi nespýtať sa: „Čo počúvaš?“

Vzal jedno slúchadlo, podišiel ku mne a podal mi ho. Priložila som si ho k uchu a zmeravela som. Práve tam zneli tóny Sonáty mesačného svitu.

     Neverila som tomu, čo som práve urobila. Oslovila som úplne cudzieho muža a dohodla som si s ním stretnutie! To by mi nikdy predtým ani len nezišlo na um. Ale môj šiesty zmysel sa našťastie nemýlil.

     Ako sa neskôr ukázalo, Juraj bol odo mňa o rok mladší, presne ako Joris. Dokonca jeho povaha bola takmer identická s Jorisovou - bol milý, otvorený, vzdelaný a citlivý. Možno som si to však iba domýšľala, po rokoch človek už ani nevie, či to, čo sa skutočne stalo, sa zhoduje s tým, čo ostalo v jeho pamäti. Často opakované spomienky sa môžu pretvoriť na vlastné chápanie reality a skutočnosť ostáva zahmlená pod nánosom času. A tiež je pravdepodobné, že sa moje spomienky zmenili na Jurajov obraz, ktorý prepísal vnemy z minulosti. Podstatné je, že neostalo pri prvom stretnutí...

     Teraz, po štyroch rokoch od zoznámenia sa s Jorisom a dva roky od stretnutia s Jurajom, mám pocit, akoby stretnutie s Jorisom splnilo svoj účel – keby som ho nepoznala, nikdy by som neoslovila Juraja. Som šťastne vydatá a čakám dieťa, ktoré možno bude mať tiež tmavé kučeravé vlasy a modré oči.

Komentáre:

Zatiaľ nebol pridaný žiadny komentár. Buďte prvý, kto pridá svoj názor:




* povinný údaj

* povinný údaj

Opíš text z obrázku

* povinný údaj